Dlhopis je cenný papier, ktorý je špecifický dvomi formami výnosu, a to úrokovým a kapitálovým výnosom.
S ohľadom na to, že sme sa teraz aktuálne venovali daňovým priznaniam, viac klientov sa pýtalo, prečo musí zdaniť dlhopis, keď jeho reálna hodnota poklesla.
 Úroky sa zdaňujú podľa §7 Zákona o dani z príjmov 595/2003 Z. z. zo 4. decembra 2003 v znení neskorších zmien (ďalej len ZDP).
Tu rozlišujeme úroky :

-  vyplatené po 1. 1. 2004  do 31. 12. 2010, kde bolo zdanenie zrážkou 19 % (§ 43 ods. 3 ZDP), príjem bol súčasťou základu dane (§ 17 ods. 4 ZDP); daň vybraná zrážkou sa považovala za preddavok na daň (§ 43 ods. 6 ZDP)
-  vyplatené po 1. 1. 2011, pri ktorých je zdanenie zrážkou 19 % (§ 43 ods. 3 ZDP); zrážka dane je definitívne vyrovnaná a nezahrnuje sa do základu dane.

Druhá vec je otázka precenenia dlhopisov, ako to robíme pri cenných papieroch v portfóliách klientov na dennej báze. Majiteľ dlhopisu môže položiť otázku, či musí zdaniť aj kapitálové výnosy a či má daňovú povinnosť z vyplatených kupónov aj pri poklese hodnoty dlhopisov.
Uvediem jeden príklad:
Dlhopis má ročný kupón 6 %, a jeho hodnota poklesne o 7 %. Ak klient nepredá tento dlhopis v danom roku, tak z pohľadu cash flow realizuje výnos na úrovni 6 % z istiny. Pri poklese hodnoty dlhopisu daňová povinnosť nevzniká, len preceňujeme v portfóliu, nedá sa to však započítať s príjmom z kupónov.
Súčasne však v nasledujúcom roku môže nastať situácia, keď sa daný dlhopis zhodnotí napr. o 15 %, banka uvedený dlhopis opäť precení, klient ho nepredá a zase zdaní len vyplatený kupón dlhopisu.
Iná situácia nastane, ak klient v danom roku predaj dlhopisu uskutoční. Ak to je so stratou, kapitálovú stratu si stále nemôže započítať s výnosom z kupónu, ale ak by napr. zároveň klient mal príjem z predaja iného dlhopisu, v tom prípade môže stratu z predaja jedného dlhopisu započítať s príjmom z predaja druhého dlhopisu.
Na bližšiu špecifikáciu uvádzam, že podľa § 7/2 ZDP výnos vzniká jednak pri splatnosti cenného papiera z rozdielu medzi menovitou hodnotou a emisným kurzom pri jeho vydaní a pri predčasnom splatení cenného papiera je výnos definovaný ako rozdiel medzi cenou, za ktorú sa cenný papier kúpil späť, a emisným kurzom.

Na záver by som ešte chcela dodať, že som uviedla príklad jedného špecifického prípadu a že nejde o daňové poradenstvo. Každú transakciu treba z daňového hľadiska posudzovať individuálne a konzultovať s daňovým poradcom.

Pokračuj v čitaní

Žiadne nálepky

Problém s Gréckom sa vraj vyriešil. Hovoria optimisti. Pesimisti alebo realisti tvrdia skôr o jeho oddialení. Prečo to spomínam? Pretože pri čítaní článkov s nadpisom „Portugalsko čelí kvôli navrhovaným úsporným opatreniam štrajkom“ mi okamžite napadá paralela s krajinou olív a lodiarstva.
Na jar 2010 sa na titulné stránky európskych denníkov dostávali články o štrajkoch a nepokojoch v gréckych mestách. Toto si pamätajú takmer všetci. Menšia skupina čitateľov, resp. investorskej verejnosti, si však vybaví, ako na tom boli v tom čase výnosy gréckych dlhopisov. Preto prikladám graf gréckej výnosovej krivky z obdobia pred dvomi rokmi.

Na jar 2010 bola grécka výnosová krivka (prerušovaná čiara) pomerne ploská a výnosy boli v intervale 4 – 6 %. Po štrajkoch a hlavne po zhoršení makroekonomických ukazovateľov sa výnosy (plná čiara) už dostali do pásma 11 – 14 %, čo je pre akýkoľvek štát odkázaný na externé financovanie likvidačné, a preto sa všetky európske autority zapojili do programu pomoci. Napriek nadľudskej snahe vieme, ako to dopadlo. Výnosy gréckych dlhopisov dosahovali na jeseň roku 2011 pri niektorých splatnostiach aj trojciferné číslo a súkromní investori „dobrovoľne“ súhlasili s ich reštrukturalizáciou, čím prišli v priemere o cca 74 % ich hodnoty.
Mám taký pocit, že Portugalci majú buď investičnú amnéziu, alebo proste zneužívajú „grécky precedens“. Len na pochopenie súvislostí prikladám výnosovú krivku portugalských dlhopisov. Ide o porovnanie dvoch dátumov – jar 2010 v. jar 2012. Z grafu je zrejmé, že napriek rovnako intenzívnej pomoci krajine portského sa výnosy dostali na úroveň, keď by, bez netrhovo určenej úrokovej sadzby na čerpanú pôžičku z európskych inštitúcií a mechanizmov, aj Portugalsko smerovalo k bankrotu. Riadenému alebo neriadenému. Výnosy sa z intervalu 1 – 5 % dostali do pásma 3 – 15 %. Len si dovolím pripomenúť všeobecne platnú axiómu, že dlhodobé financovanie štátu s úrokom nad 5 % spôsobuje akémukoľvek štátnemu rozpočtu enormné problémy.
 

Myslím si, že by všetky portugalské televízie mali každý deň začať svoje spravodajské relácie s týmito grafmi. Aby si obyvatelia uvedomili, že aby sa mali niekedy lepšie, najprv sa musia mať horšie. Štrajky a menej pracovitosti im nepomôžu k ničomu. Snáď aj euroúradníci poučení z gréckeho vývoja budú mať iný prístup k riešeniu problému tejto južanskej krajiny. Ak nie, tak o chvíľu nastavia svoju maxiruku Španieli.
Déjà vu… V americkom filme s rovnakým názvom dokázal Denzel Washington zmeniť nedávnu minulosť, pretože zažil a vedel, čo sa stane. V tomto vidím paralelu. Všetci vedia, čo sa stalo s Gréckom, preto môžu pri Portugalsku postupovať inak, poznajúc svoje chyby z nedávnej minulosti.

Pokračuj v čitaní

Žiadne nálepky

Cena „európskej“ ropy Brent sa v marci vyšplhala nad 125 dolárov za barel. Na rovnakej úrovni bola aj zhruba pred rokom. Ale ak započítame infláciu, potom je ropa najdrahšia až od leta 2008, keď dosiahla cenu takmer 150 USD za barel. V porovnaní s priemerom za rok 2011 je cena ropy vyššia približne o 10 – 12 %.

Takýto cenový vývoj má v rôznych krajinách v závislosti od viacerých parametrov rôzne dosahy.

Pohyby menových kurzov 

Cena ropy je vyjadrená v amerických dolároch. Zmieňované pohyby teda platia pre USA a pre krajiny, ktoré majú viac či menej nadviazané svoje meny na dolár – napríklad Saudská Arábia alebo z určitého uhla pohľadu aj Čína. Na iné krajiny má výrazný vplyv menový kurz. Ak porovnáme priemerný kurz USD v roku 2011 a aktuálny kurz z polovice marca 2012, väčšina významných svetových mien voči doláru oslabila. Ropa je pre ne teda teraz oproti roku 2011 ešte drahšia. Je drahšia i vo všetkých krajinách platiacich eurom a aj vo zvyšku eurozóny okrem Veľkej Británie. Drahšia je i v Brazílii a Indii, čo asi zabrzdí očakávaný pokles úrokových sadzieb.

Ropa prepočítaná v eurách je najdrahšia v histórii a prekonáva aj doterajší rekord z leta 2008. Euro je relatívne slabé voči doláru nielen preto, že sa USA momentálne vcelku darí, ale aj preto, že eurozóna je stále najmä pre Grécko a aktuálne aj Španielsko stále rizikovým miestom. Španielsko najnovšie zmierňuje sľubované fiškálne šetrenie a vytvára ďalší zdroj napätia. A nielen takto priamo, ale nepriamo aj prostredníctvom drahej ropy zvyšuje náklady pre celú eurozónu, a teda aj pre Slovensko. 

Čistí exportéri v. čistí importéri

Podľa štatistiky International Energy Agency boli v roku 2002 najväčšími čistými exportérmi Saudská Arábia, Rusko, Irán, Nigéria a Spojené Arabské Emiráty. V prvej desiatke sa z Európy nachádzalo len Nórsko. Minimálne tieto krajiny si prirodzene rastom cien ropy polepšia.

Naopak, prvú desiatku čistých exportérov tvoria USA, Čína, Japonsko, India, Južná Kórea, Nemecko, Taliansko, Francúzsko, Holandsko a Španielsko. Nachádzajú sa tu všetky veľké krajiny Európy. Po kurzovom je to pre Európu ďalšie znevýhodnenie. Na druhej strane, toto treba vnímať aj v intenciách spotreby na hlavu, pretože dosah zvýšenia cien ropy na spotrebiteľa, ktorý spotrebúva málo, je malý a naopak.

Spotreba na obyvateľa 

Vcelku logicky je najväčšia spotreba na hlavu v producentských krajinách v okolí Perzského zálivu. Z vyspelých krajín je však najvyššia v Severnej Amerike – v USA a v Kanade. Všeobecne vo vyspelých krajinách je veľmi vysoká. Napríklad voči Slovensku je spotreba v západnej Európe približne dvojnásobná. Na druhej strane, bohatšie (tzn. vyspelé) krajiny majú vyšší objem celkovej spotreby na obyvateľa, a teda spotreba ropy, hoci na obyvateľa vysoká, sa nemusí významne prejaviť na spotrebnom koši.

Vnútroštátne transfery ziskov a strát

Ďalej možno argumentovať, že významná časť spotrebiteľov aj ropu ťaží a eliminuje tak negatívne dôsledky rastu cien ropy, pretože časť ziskov ostáva doma. Na druhej strane však v žiadnej významnej vyspelej krajine (okrem Nórska) nie je ťažba vyššia než spotreba (už nie ani v UK). V USA, hoci je tretím najväčším producentom, domáca ťažba pokrýva približne 40 % spotreby. Všetky tieto krajiny sú čistými importérmi.

A navyše nemožno „vynulovať“ zisky ropných podnikov a straty ostatných podnikov. Je len málo pravdepodobné, že ropné firmy všetky nadmerné“ zisky rozdajú svojim zamestnancom, a tí si nakúpia tovar domácich firiem, ktorým vysoké ceny ropy ziskové marže skresali. Skôr je pravdepodobné, že ropné firmy väčšinu týchto ziskov využijú na posilnenie ťažby vo vysokonákladových ložiskách a len časť sa dostane do „obehu“. Ostatné firmy budú musieť bojovať nielen so zvýšenými nákladmi napríklad pre cenu dopravy, ale budú musieť čeliť aj nižšiemu dopytu – keďže ich zákazníci budú viac ako predtým platiť za benzín a menej za ich produkty. A ďalej, keďže je vo väčšine vyspelého sveta vysoká nezamestnanosť, nie je pravdepodobné, že sa zvýšia mzdy a dopyt sa dostane na predchádzajúce úrovne. 

Niektoré odvetvia trpia viac

Je predpoklad, že viac budú trpieť krajiny, ktoré majú vysoký podiel exportu tovaru na HDP. Ide predovšetkým o krajiny juhovýchodnej a východnej Ázie a krajiny stredoeurópskeho regiónu – Slovensko, Česko, Maďarsko a Slovinsko. Zo západnej Európy Holandsko, Belgicko a Nemecko. Zvlášť zasiahnuté môžu byť krajiny, ktoré exportujú do vzdialených regiónov. Príkladom je Nemecko a Japonsko.

Spravidla čím je vyšší podiel služieb na HDP, tým je nižší dosah rastúcich cien ropy a naopak. USA s vysokým podielom služieb na HDP sú „mimo ohrozenia“, ale väčšina rozvojových a rýchlo sa rozvíjajúcich krajín s vysokým podielom mestského obyvateľstva (napríklad Brazília alebo Čína), kde sa dopravuje veľa tovaru, budú zasiahnuté väčšmi. Zasiahnuté budú aj turistické krajiny, ktoré de facto exportujú cestovný ruch. Tu môžu rastúce ceny ropy obmedziť dopyt po vzdialenejších, ale lowcostových destináciách. V Európe môže byť typickým príkladom Grécko, ktoré je dostupné prevažne letecky a je obľúbené v masovej klientele.

Dosah na odvetvia môže byť veľmi špecifický – od leteckého dovozu čerstvých kvetov z Afriky až po dovoz elektronických súčiastok z Ázie do Nemecka. Najväčší dosah možno očakávať teda na odvetvia, ktoré využívajú leteckú dopravu. Ale aj na samotné letecké spoločnosti. A na ďalšie odvetvia, ktoré využívajú ropu ako svoju surovinu, napríklad pri výrobe plastov.

Záver

Krajiny, aspoň krátkodobo, nemajú šancu individuálne čeliť vysokým cenám ropy, pretože sú za nimi globálne faktory. Produkujúce krajiny nemôžu prudko zvýšiť ceny a odberateľské krajiny primerane znížiť dopyt, pretože ropa je cenovo neelastická – dopyt je „odolný“ proti zmene ceny. Aspoň krátkodobo sú nútené tento  stav „trpieť“.

Dosah na krajiny je však individuálny, závisí od množstva faktorov – predovšetkým od vývoja kurzu meny voči americkému doláru, od spotreby na hlavu, od štruktúry ekonomiky, otvorenosti ekonomiky a pod. Nateraz sa zdá, že práve preto sú európske krajiny na rast cien ropy najcitlivejšie a dosah rastu cien ropy tu bude najsilnejší. To, že slabé euro podporí export a vyššie ceny ropy zlepšia prostredníctvom DPH verejné rozpočty, bude len slabou útechou.

Ak cena ropy už v blízkej budúcnosti neklesne, môžeme očakávať vyššiu infláciu. Ak by na to však ECB zareagovala vyššími sadzbami, urobila by kardinálnu chybu.

Pokračuj v čitaní

Žiadne nálepky

Investičný výnos a investičné riziko sú prvky, ktoré sú pevne spojené, a ignorovanie tohto spojenia má takmer vždy za následok nenaplnenie pôvodných plánov a očakávaní.

Dnes sa chcem venovať kľúčovým faktorom v rámci investičného rizika a možnostiam, ktoré investor má na to, aby ich eliminoval.

Volatilita ceny investície
Každá investícia, a nezáleží na tom, či je to práve cenný papier, alebo nehnuteľnosť, podlieha aktuálnemu vývoju na svojom trhu a aktuálnemu záujmu. Tento záujem následne definuje to, či je daný trh likvidný, alebo nie. Ak je likvidný, znamená to, že je na trhu dostatok ľudí, ktorí majú záujem a financie na to, aby kúpili to, čo predávate. Tento trh je potom pozitívny a cena vášho tovaru (cenného papiera) má priestor na rast. Ak však, naopak, je trh pod tlakom a ľudia sú pri nákupe opatrnejší, potom vzniká priestor na pokles. Tento faktor zažili dlhopisové trhy počas posledných 6 mesiacov v oboch podobách.
Od septembra sa trh nachádzal v rastúcej depresii, ktorá sa na cenách dlhopisov prejavovala rastom ich výnosov a s tým spojeným poklesom cien. Trhom chýbala likvidita a investori boli ochotní podstupovať riziko len s vidinou vyšších výnosov. Po tom, ako na trh koncom roka ECB dodala likviditu, objavilo sa zrazu bilión eur, ktoré bolo treba niekde umiestniť. Trh sa teda dramaticky zmenil a z koncoročnej depresie sa nálada zmenila a stlačené ceny výrazne narástli.
Zvláštne na tomto príbehu je to, že okolité prostredie sa výrazne nezmenilo. Stále ostávali otázky ohľadne Grécka a globálnej recesie. Investor, ktorý svoju pozíciu sleduje len z času na čas, si tento pohyb vôbec nemusel všimnúť, pričom tento cenový nárast bol veľmi výrazný. Ak ste teda mali svoju pozíciu priebežne pod kontrolou (napríklad prostredníctvom skutočne aktívne riadeného portfólia), potom ste okrem kupónového výnosu mohli realizovať aj veľmi solídny kapitálový rast.

Kreditné riziko investície
Každá investícia má svoj vlastný život a vývoj. Ak sa investor rozhodne dnes nakúpiť emisiu dlhopisov, robí túto investíciu s ohľadom na to, čo o danej spoločnosti aktuálne vie a čo je o nej známe v danom okamihu. Kreditné riziko sa však vyvíja a môže sa v čase zlepšovať alebo zhoršovať. Za zlepšovaním sa môže skrývať znižovanie celkového dlhu spoločnosti, celkový rast trhov a zlepšovanie prostredia.
Rovnako sa však riziko môže vyvíjať negatívne. Napríklad celkový dlh spoločnosti sa prehlbuje alebo parametre spoločnosti sa zhoršujú. Opäť je dôležité, či investor sleduje priebežne svoju investíciu.
Oba faktory vplývajú na vývoj aktuálnej ceny a na naplnenie investičných ambícií investora.

Likvidita portfólia
Jedným z kľúčových prvkov portfólia je jeho likvidita. Tá je definovaná jednak ako likvidita z pohľadu pravidelného prítoku čerstvej hotovosti, ako aj z pohľadu predaja jednotlivých pozícií a ich náhrady novými. Táto likvidita umožňuje investorovi reagovať na nové možnosti, ktoré vyplývajú z vývoja na finančnom trhu.

Pokračuj v čitaní

Žiadne nálepky

Pôsobím na finančnom trhu 20 rokov a približne posledných pätnásť rokov počúvam o tom, ako chce vláda (ktorákoľvek) podporiť slovenský kapitálový trh. Samozrejme, je veľa príčin, prečo je v takom stave, ako je, ale ja sa chcem tentoraz venovať tomu, ako je podporované investovanie do cenných papierov z daňového hľadiska.

Koncovými investormi sú fyzické osoby – tie investujú do akcií, dlhopisov, podielových fondov, certifikátov a podobne. Logicky by podpora mala smerovať k týmto  daňovníkom, ale skutočnosť je taká, že sú znevýhodnení voči ostatným (napríklad voči právnickým osobám).

Prvým nezmyslom je zavedenie zdravotných odvodov z príjmov z cenných papierov. Možno si spomínate, že zdravotné odvody sa spočiatku (začiatkom roku 2011) týkali aj príjmov z prenájmu. Zaregistrovalo sa viac ako 40 000 osôb (pritom nepochybujem, že skutočný počet ľudí, ktorí prenajímajú byty alebo domy, je ešte oveľa vyšší). Zároveň sa zdvihla silná vlna odporu a o niekoľko mesiacov po zavedení boli zdravotné odvody z príjmov z prenájmu zrušené. Pri cenných papieroch taký silný lobbing nebol, takže zdravotné odvody zostali. Racionálny dôvod na ich zachovanie neexistuje.
A teraz už k samotným daniam: podľa paragrafu 3 odsek 2 zákona o dani z príjmov dividenda (podiel na zisku) nie je predmetom dane. Takže ak fyzická osoba investuje do dividendových akcií, nemusí už prijaté dividendy uvádzať v daňovom priznaní. V praxi však klienti často uprednostnia nákup klasických podielových fondov alebo ETF (fondov obchodovaných na burze), ktoré vo svojom portfóliu držia povedzme 50 akcií. Investícia do fondu môže najmä drobným investorom usporiť peniaze, lebo ak by chceli diverzifikovať svoju investíciu hoci len do 30 akcií, zaplatia za každý jeden nákup minimálny poplatok, ktorý má stanovený daný obchodník s cennými papiermi. Napríklad pri sume 10 000 eur by na jednu akciu pripadalo len cca 330 eur (10 000/30) a pri poplatku hoci len 10 eur za nákup predstavuje poplatok 3 % z objemu. To je veľa. Lenže investícia prostredníctvom fondu alebo ETF nemusí byť zase výhodná z daňového hľadiska. Formulácia v paragrafe 3 hovorí o dividendách z bežných obchodných spoločností, ktorou je napríklad akciová spoločnosť. Ale fondy majú inú právnu formu, a teda vyplácané výnosy z fondov nie sú posudzované ako dividendy, ale ako bežné výnosy z cenných papierov. A tie sa zdaňujú podľa paragrafu 7.

Záver: Ak investuje drobný investor, fyzická osoba, do dividendových akcií ich priamym nákupom, investícia sa mu predraží, lebo zaplatí za každý jednotlivý nákup. Na druhej strane dividendy nebudú predmetom dane, lebo sa môžeme oprieť o paragraf 3.
Ak investuje ten istý investor prostredníctvom ETF alebo bežného podielového fondu, dosiahne požadovanú diverzifikáciu jediným nákupom, a teda ušetrí poplatky za nákup. Bude však musieť zdaniť „dividendy“, presnejšie povedané, výnosy, ktoré mu bude platiť tento fond. Čiže ekonomicky ide o to isté, ale náš daňový zákon znevýhodňuje jednu z foriem investovania.
Nabudúce sa budem venovať ďalším otáznikom v zákone o dani z príjmov, ktoré znevýhodňuje fyzické osoby pri investovaní do cenných papierov.

Pokračuj v čitaní

Žiadne nálepky

21.2.2012 sa Grécko dohodlo s krajinami eurozóny (tzv. euroskupinou) a MMF na podmienkach druhého balíku pomoci. A teda:

• súkromní veritelia:
  - odpíšu 53.5% nominálnej hodnoty dlhu,
  - ďalších 31.5% dlhu bude vymenených za nové grécke štátne dlhopisy so splatnosťou od 3 do do 30 rokov so sadzbou od 2 do 4.3%
  - a 15% bude vymenených za krátkodobé papiere ESFS (len táto suma je relevantná, a teda v podstate súkromní veritelia môžu stratiť 85% svojej investície)
  - tieto podmienky sa uplatnia pre všetkých súkromných veriteľov, a pre tých, ktorí nesúhlasia (uplatní sa tzv. Collective Action Clause)
• Eurosystém (ECB a centrálne banky eurozóny) sa bude podieľať na pomoci tak, že:
  - ECB sa vzdá zisku z nakúpených cenných gréckych dlhopisov v rámci programu výkupu štátnych dlhopisov (Securities Markets Programme),
  - krajiny, ktoré sa podieľajú na pomoci Grécku, znížia úročenie na 1.5 percentuálneho bodu nad trh (namiesto doterajších marží 2 – 3 percentuálnych bodov)
  - národné centrálne banky, ktoré majú grécke dlhopisy vo svojich portfóliách, sa vzdajú úrokov
• Európska únia (Komisia) a MMF vyšlú do Atén stálu delegáciu, ktorá bude dohliadať na hospodársku politiku Grécka
• celá pomoc sa bude uskutočňovať prostredníctvom zvláštnych účtov pod kontrolou EÚ a MMF
• 50 mld. EUR z pomoci pôjde na rekapitalizáciu domáceho bankového sektora, pričom dostupnosť zdrojov z ECB pre grécke banky má byť zachovaná (podmienky pre kolaterál sa majú prispôsobiť)
• do 12. marca 2012 sa má uskutočniť proces výmeny starých gréckych dlhopisov za nové
• v roku 2013 má Grécko dosiahnuť primárny prebytok verejného rozpočtu (prebytok bežného hospodárenia bez nákladov na obsluhu verejného dlhu).

Hoci najmä financujúca strana vyjadrila spokojnosť s výsledkami rokovaní, je niekoľko faktorov, prečo si myslíme, že plán má veľmi malú šancu na úspech.

1. Predpoklady rastu ekonomiky sú len iluzórne

Plán počíta s prepadom ekonomiky v roku 2011 o 4.3%, ale v roku 2013 by už mala stagnovať. A v roku 2014 dokonca rásť o 2.3% a v roku 2015 o 2.9%. Toto je vysoko nepravdepodobné. Grécko nebude rásť tak ako to veriteľské inštitúcie naprojektovali.

Krajina bola dlhodobo dotovaná eurofondami a nadmernými verejnými výdavkami, výsledkom bola dlhodobá nadmerná spotreba domácností. Keďže krajina bude v nasledujúcich rokoch pod stresom, nezamestnanosť v súkromnom sektore bude narasť. Rovnako sa krajina zaviazala prepustiť v nasledujúcich 4 rokoch 150 tis. zamestnancov vo verejnom sektore z celkového počtu 700 tis. (20%). Tí sa pravdepodobne len v malej miere zamestnajú v súkromnom sektore a teda ak sa ich mzda nenahradí v plnej miere podporou v nezamestnanosti, budú ďalej oslabovať domáci dopyt.
Krajina sa nemôže spoliehať ani na zahraničný dopyt. Vývoz tovarov na HDP je spolu s Cyprom najnižší v EÚ (v roku 2008 pod 10% HDP). To znamená, aj keby sa hoci aj zdvojnásobil, nebude významným. Okrem toho, len tretina exportu je aspoň mierne sofistikovaná, väčšinu exportu tvoria produkty s nízkou pridanou hodnotou a Grécko má ich produkciu privysoké mzdové náklady.

Ani podiel služieb na HDP nie je v rámci EÚ vysoko nadpriemerný, a to napriek tomu, že sa Grécko považuje za významnú turistickú destináciu. Navyše, turisti potrebujú stabilitu, ktorá v Grécku nie je alebo sú ochotní tolerovať aj nestabilitu, ale pri nižších cenách. V oboch prípadoch sa nemožno spoliehať na to, že turisti krajinu z biedy vytiahnu.  Krajina sa nemôže ani sústrediť na verejné a ani na súkromné kapitálové investície, ktoré by mohli rast stabilizovať.

Naopak, na to, aby sa Grécko dostalo do rovnováhy, by malo výrazne schudobnieť (bližšie v predchádzajúcom komentári). Orientácia na rast je chybou.

Podobný scenár ako v chudobnejšom a voči zahraničiu otvorenejšom Pobaltí, kde hospodárstva prudko padli a potom sa rýchlo pozviechali, sa tu jednoducho opakovať nebude.

2. Dosiahnuť prebytok primárneho hospodárenia je (takmer) nemožné

Krajina mala naposledy primárny prebytok (výsledok bežného hospodárenia bez nákladov na verejný dlh) v roku 2002. Odvtedy ale HDP na hlavu v prepočte na paritu kúpnej sily meny narástol o tretinu – za pomoci verejného rozpočtu.

A hlavne – ekonomická kontrakcia a nezamestnanosť zníži výber priamych daní (dane z príjmov) a aj nepriamych daní (DPH), a teda zníži príjmy verejného rozpočtu. O to viac bude potrebné znižovať výdavky. To spôsobí ďalšiu kontrakciu, ďalší pokles daňových príjmov. 

A napokon, podarí sa vôbec znižovať výdavky? Prepustí sa v nasledujúcich štyroch rokoch 150 tis. zamestnancov vo verejnom sektore (tzn. ročne takmer 40 tis.), keď nie je vôľa prepustiť ani len 15 tis. v tomto roku?

3. Krajina nemá autority na implementáciu pomoci

Radikálne reformy sa v žiadnej krajine nezaobídu bez „ideového vodcu“, ktorý musí byť aj ekonomicky zdatný a aj politicky silný, aby reformy vedel presadiť a aby boli udržateľné. Grécko nemá žiadnu takúto autoritu.

Súčasný minister financií Evangelos Venizelos je „profesionálny minister“ (od roku 1994 viedol 7 rôznych ministerstiev), a je právnik. Nie je ekonomickým odborníkom. Súčasný premiér Lucas Papadimos je určite ekonomickým odborníkom, ale nie je politikom.

4. Krajina nemá inštitúcie na implementáciu pomoci

Grécko nemá základné inštitúcie na implementáciu hospodárskej politiky. Gréci zlyhávajú v samotnom zostavovaní štatistických údajov, a teda ich ani nemôžu použiť na reálny výkon hospodárskej politiky. Napríklad samotní predstavitelia priznávajú, že nemôžu zvyšovať dane, lebo aj tak by ich každý obchádzal – a preto sa musia sústrediť na výdavkovú stranu.

Mimochodom – aký je stav v privatizácii, ktorú má Grécko už vyše roka realizovať?

5. Krajina nemá sociologické predpoklady na prudké zmeny

Miera spoločenskej zodpovednosti je v Grécku – súdiac napríklad podľa rebríčkov korupcie či množstva štrajkov – mimoriadne nízka. Obyvateľstvo dlhodobo zvyknuté na spotrebu nad rámec vlastnej produktivity, nie je a nebude schopné prijať hlboké spoločenské zmeny, ktoré krajinu čakajú. To bude ďalej ohrozovať najmä citlivý turistický priemysel, ktorý by sa inak mohol stať jedným z ťahúňov zmeny. Krajina napriek tomu, že je desiatky rokov najväčším poberateľom eurofondov na obyvateľa v rámci EÚ (dokonca viac ako nové členské krajiny EÚ), nedokázala ich využiť na štrukturálnu zmenu.     

Vôľa nie je ani zo strany politikov. Novembrový návrh na vypísanie referenda zo strany predchádzajúceho premiéra Jorgosa Papandrea bol síce šokom pre zahraničie, ale logickým krokom v rámci krajiny, ktorý mal prebrať grécku populáciu. Návrh rýchlo zanikol a dokonca v tejto situácii si lídri jednotlivých politických strán dovoľujú vydávať predvolebné populistické vyhlásenia o odmietaní pomoci. Opatrenia tak nemožno dostať do praxe.

Dlhodobá recesia by mohla výrazne oslabiť konkurencieschopnosť ekonomiky aj tým, že vyvolá vlnu odchodu vzdelanej populácie do zahraničia.

6. Citlivý bankový sektor a financovanie spotreby z úspor

V roku 2010 klesol objem vkladov v gréckom bankovom systéme medziročne o 25 mld. EUR (približne 10%) a v roku 2011 o 40 mld. EUR (približne 20%). Za poklesom vkladov stáli v roku 2010 takmer výlučne domácnosti, v roku 2010 sa domácnosti podieľali na poklese dvomi tretinami.

Z toho vyplývajú dva závažné problémy – bankový sektor sa stáva citlivejším, závislejším na financovaní zo zdrojov ECB a stáva sa ďalším zdrojom nestability. A ďalším problémom je to, že domácnosti pravdepodobne použili časť svojich úspor na financovanie svojej spotreby v rokoch 2010 a 2011. Tým nafúkli HDP a budúce čísla (bez tejto „podpory úspor“) môžu byť ešte horšie.  A ďalej, domácnosti sa tak vzdali časti vankúša, ktorý by ich ochránil pred nastávajúcimi ťažkými časmi.  

7. Devalvácia by mohla byť impulzom

Keby Grécko vystúpilo z eurozóny, nová drachma by takmer isto devalvovala, aj viac ako o 50%. Okrem toho, že by sa tým znížili záväzky v cudzích menách, bol by to výrazný exportný impulz, tzn. najmä pre to, v čom je Grécko medzinárodne konkurencieschopné – pre turistický ruch. Zároveň by zdražel dovoz, čo by stimulovalo domácich podnikateľov nahradiť dovážené produkty domácimi.

Proti devalvácii teoreticky hovorí odliv kapitálu z krajiny (krajina s posilňujúcou sa menou zvyčajne priťahuje kapitál a naopak). Krátkodobý kapitál by bolo možné udržať aj vysokými úrokovými sadzbami (čo by pravdupovediac síce zabrzdilo úverovanie, ale na druhej strane pomohlo udržať vklady v krajine), dlhodobý len stabilnou perspektívou. Keďže tá nie je tak či tak, z tohto pohľadu je devalvácia „neškodná“. Inflácia by bola vysoká, ale len krátkodobo.  

Vystúpenie z eurozóny by bolo aj účinnou hrozbou pre ďalšie krajiny, ktoré by sa mohli zdráhať potrebné reformy uskutočniť. Napríklad pre Portugalsko.

8. Čo s verejným dlhom (a hlavne po roku 2020)?

Aktuálne (odhad ku koncu roka 2011) má Grécko verejný dlh na úrovni približne 350 mld. EUR, HDP 220 mld. EUR a podiel dlhu na HDP približne 160%. V roku 2020 je naprojektovaný podiel verejného dlhu na HDP na úrovni 120.5% (z pohľadu ekonóma je až úsmevné naprojektovať vývoj tohto ukazovateľa v úplne nestabilnom prostredí o 9 rokov s presnosťou na desatinné miesto). A pritom sa očakáva rast nominálneho HDP. Keďže sme skeptickí k rastu HDP (dokonca k jeho udržaniu na tejto úrovni), udržať takýto podiel dlhu na HDP považujeme za vysoko nepravdepodobné bez ďalších škrtov dlhu.

Ak by sme sa aj mýlili, Grécko v roku 2020 s tak vysokým dlhom a napokon tak vysokým HDP nebude konkurencieschopné a ani solventné a pripravené na financovanie sa finančnom trhu.

Záver

Krajina má pred sebou toľko nášľapných mín, že len s veľkým úsilím a splnením všetkých podmienok ju možno súčasným programom nastaviť na cestu dlhodobej solventnosti vo verejných financiách. Ak sa je dariť nebude, bude opätovne témou rokovaní politikov a bankárov a pritiahne aj pozornosť aj na ďalšie krajiny eurozóny.

Ak Gréci myslia svoje ozdravenie vážne, mali by z eurozóny vystúpiť. Aj preto, aby proces bol plne pod ich kontrolou. V skutočnosti sa zdá, že v ich bytostnom záujme je v eurozóne zostať. Aby sa tak celá menová únia stala ich rukojemníkmi a oni v tichosti prečkali jej prechod na fiškálnu úniu. Tam by sa stali jedným z regiónov, ktorým sa dlhodobo nedarí. A tak sťahujú eurozónu do neistoty. A to nie je v záujme menovej únie, a teda ani Slovenska.

 

 

 

Pokračuj v čitaní

Žiadne nálepky

… nie, nie, v tomto blogu nejdem opisovať niektorý z románov z pera Jacka Londona alebo utajené zlaté ložisko niekde na Aljaške, naopak, v tomto blogu sa chcem pozrieť na návrat zlatej horúčky medzi klientov slovenských bánk.
Obdobie posledných rokov je poznačené neistotou a nielen krízou dôvery v politiku, trhy, ale hlavne v meny a peňažný systém ako taký. Na ochranu svojho majetku a útek pred neistotou, ktorá sa na nich valila zo svetových správ, začínajú siahať po osvedčenom prístave – ZLATE. A siahli po ňom naozaj masovo: za 3Q 2011 v objeme 1 054 ton v hodnote 57,7 MLD USD!

Graf č. 1: Globálny fyzický dopyt po zlate v tonách a nominálny dopyt v miliardách USD (zdroj: WGC, GFMS)
 

Tak trocha mi táto zlatá horúčka, s ktorou sa u klientov stretávam, pripomína pachtenie sa španielskych conquistadorov za bájnym Eldoradom alebo zlatú horúčku na Klondiku koncom 19. storočia. Veľa klientov chce vlastniť fyzické zlato za akúkoľvek cenu a nehľadí na náklady a starosti s tým spojené – počnúc kúpou zlatého kovu, tranzitom, uskladnením až po jeho prípadný predaj -, ktoré sa môžu vyšplhať rádovo cez  5 % celkovej nákupnej ceny aj viac a vo viere  ochrany pred turbulenciami na finančných trhoch.
Chápem, prečo ľudí v tomto neistom čase láka lesk žltého kovu, ale rozmeňme si jeho získanie na drobné. Ak ho klient naozaj chce kúpiť ako diverzifikáciu svojho majetku možno aj pre ďalšie generácie, s tým plne súhlasím. Veď už starí Židia sa riadili zásadou múdrosť, nehnuteľnosť, zlato.

Odhliadnuc od toho všetkého ma udivuje ďalší aspekt nadobúdania, a to jeho uskladnenie. Ak som kupoval fyzické zlato ako ochranu svojho majetku a majetku ďalších generácií, prečo by som mal svoju investíciu zaťažovať poplatkami za poistenie a úschovu, ktoré moju investíciu postupne znižujú, hlavne keď predpokladám, že chcem zlato držať roky, možno desiatky rokov. Navyše ak chcem mať možnosť s touto investíciou reálne narábať, chcem mať istotu likvidity, že ak hodnota zlata vystúpi, tak ho rýchlo a bez zbytočne vysokých poplatkov predám. Uvažujúc nad týmto argumentom ide o čistú špekuláciu o hodnote podkladového aktíva, na ktorú na trhu existujú oveľa lacnejšie a efektívnejšie alternatívy v podobe cenných papierov, ktoré kopírujú cenu zlata a dokonca sú kryté aj fyzickým zlatom.
                                                                          
Skôr mám pocit, že v drvivej väčšine ide len  o aktuálny trend  a, žiaľ, ľudia sa v takýchto situáciách správajú často iracionálne. Osobne si nemyslím, že dôjde k rozpadu menových a peňažných systémov a bankovky nás v rôznych podobách budú sprevádzať aj po ďalšie roky, úprimne, nik od čias Číňanov nič lepšie nevymyslel.

Pokračuj v čitaní

Žiadne nálepky

… a predsa je to iné. Nie, nemyslím teraz Noru Mojsejovú, ktorá sa po Zuzane Martinákovej a Anne Belousovovej postavila ako ďalšia žena do vedenia politickej strany. Mám na mysli pána Draghiho. Guvernéra Európskej centrálnej banky. A jeho porovnaie s exguvernérom – pánom Trichetom. Hoci eurozóna ešte stále balansuje na hrane recesie (dokonca aj rozpadu), nemožno poprieť jednu dôležitú vec. Na finančných trhoch je pozitívna nálada. Tá sa nedá kúpiť. Nevravím, že je plne zaslúžená, ale užívajme si tento stav. Prečo akcie bánk rastú už niekoľko dní a pripisujú si aj desiatky percent? Prečo trh dokáže bez mihnutia oka zvládnuť aj zníženia ratingu pre 9 krajín eurozóny vrátane nedotknuteľného Francúzska? Prečo nerastú kreditné spready na štátne a korporátne dlhopisy, keď agentúra z veľkej trojky (Fitch) vyriekne predpoveď, že Grécko v priebehu roka určite zbankrotuje? Pretože Draghi. Lepšie povedané, menová politika ECB. Ja nevravím, že jej následkom sa krajinám zníži dlh a vráti sa finančná vedomosť ruka v ruke so zodpovednosťou. To nie. Ale to ani nie je úloha ECB. Ona má vytvoriť iba predpoklad či vhodné prostredie alebo klímu. Vyberte si čokoľvek z toho.  Pamätáte si júlové (v poradí druhé v r. 2011) zvyšovanie úrokových sadzieb na 1,5 %? Pretože rástla inflácia. Tak sme si to vypočuli na tlačových konferenciách pána Tricheta. Stovky analytikov a makroekonómov si ťukali na čelo, keď sa pozerali do svojich tabuliek a nič okrem nákladovej inflácie, ktorá bola ťahaná všetkým možným, len nie dopytom, tam nevideli. Paradoxne sme v auguste ešte pod taktovkou p. Tricheta boli svedkom toho, ako centrálna banka ponechávala úrokové sadzby na najvyššej hodnote v roku (1,5 %) a zároveň tá istá centrálna banka začala odkupovaním talianskych a španielskych štátnych dlhopisov bojovať za zníženie ich výnosov. A nedarilo sa jej. Až… až kým neprišiel nový guvernér. Pán Draghi. Nemá za sebou ani 100 dní pobytu v úrade a už nížil sadzby 2-krát a hlavne prišiel s takou očakávanou bazukou na finančné trhy. Áno. Trhy zaplavil likviditou. Nie jednodňovou, nie týždňovou. Trojročnou!! Na rozdiel od podobného poskytovania likvidity v r. 2009 si centrálna banka bola vedomá, že komerčné banky ich ťažko použijú na zvýšenie objemu úverov pre klientov bánk, ktorí by tak naštartovali spotrebu (vraj alfu a omegu rastu ekonomík). ECB určite vedela, že banky túto likviditu použujú na skupovanie štátneho dlhu. Že o čom hovorím? No o tom, že banky vyzbrojené touto požičanou likviditou v objeme cez 500 miliárd eur sa vrhli celkom lokálpatrioticky na dlhopisy a pokladničné poukážky svojej krajiny. Následkom toho sme svedkom, že Taliansko dokáže upísať lacnejšie svoje aukcie štátnych dlhopisov alebo pokladničných poukážok. Nie o zopár desatín percenta. Rovno o 60 % lepšie (zo 6 % klesli na 2,74 %)!! Dobré, nie? Španielska Banco Santander si požičia (oproti dlhopisom) 500 mil. eur a za ne si kúpi ročné, dvojročné a trojročné dlhopisy Španielska. Výnosy klesnú o polovicu. Rovnako to urobí ďalších 10 španielskych bánk. Aj slovenskej agentúre pre riadenie dlhu sa lepšie dýcha, keď sa jej podarí upísať (nad očakávanie) objem pri aukcii dlhopisov a nemusí sa strachovať, či sa niekto na tej aukcii vôbec zúčastní. A prečo je to všetko také dobré? Pretože ak sa štáty budú lacno financovať (a nastavia si rozumný pomer medzi šetrením a podporou rastu), tak sa začnú znižovať ich dlhy. A keď sa začnú znižovať dlhy, tak sa popri zvýšených ratingoch začnú na trh vracať investori. Prítomnosť veriacich investorov je balzam na fungovanie. Všetkého, no najmä finančných trhov. Tie majú veľkú moc. V oboch smeroch. Má to však jedno veľké LEN. LEN tie krajiny nesmú túto šancu a pozitívnu náladu na trhoch premrhať. Napríklad tým, že sa exekutíve bude na chvíľu lepšie dýchať a ona vo svojom úsilí poľaví. Tu pridá na platoch verejnej správe, tu sa zavďačí dôchodcom alebo rozbehne PPP projekty, ktoré sa,,neviem, akým zázrakom, nerátajú do zadlženia. Potom už zrejme nikto neuverí v záchranu.

Pokračuj v čitaní

Žiadne nálepky

V októbri 2011 sa lídri EÚ dohodli s Gréckom na odpustení 50 % dlhu vlastnených súkromnými veriteľmi, a teda 103 mld. z celkového súkromného dlhu 206 mld. eur. Túto sumu predbežne schválila väčšina veriteľov, podrobnosti sa mali dohodnúť neskôr. Veritelia si na rokovania s Gréckom vytvorili vlastnú komisiu, ktorá má tieto detaily dohodnúť v priebehu januára t. r., inak Grécko nedostane ďalšiu tranžu finančnej pomoci a v marci neriadene zbankrotuje.

Hoci sa vynorili špekulácie o požiadavke gréckej strany o odpustení až 75 % dlhu, zatiaľ to vyzerá, že sa rokuje len o samotných podmienkach už dohodnutej sumy. Konkrétne o  tom, akú časť Grécko vyplatí v hotovosti a akú v nových dlhopisoch a ďalej o parametroch nových dlhopisov (výnos a splatnosť). Dohoda má pomôcť znížiť verejný dlh zo súčasných asi 170 – 180 % HDP na 120 % HDP v roku 2020 a ukončiť špekulácie o udržateľnosti gréckeho verejného dlhu. Podľa nášho názoru je to len iluzórne.

Samotné stanovenie samotnej cieľovej úrovne v takom dlhom horizonte má pri množstve rôznych premenných len deklaratórny význam. Inšpiráciou bol pravdepodobne aktuálny dlh Talianska, kľúčovej krajiny eurozóny. Lídri EÚ tak možno chceli trhom naznačiť, že túto úroveň považujú za udržateľnú (v prípade Talianska – ak sa zníži nákladovosť dlhu – ju považujeme za udržateľnú aj my).

Pri gréckom verejnom dlhu na HDP však nejde len o vývoj samotného dlhu, ale aj o vývoj HDP. V roku 2010 nominálny grécky HDP dosahoval podľa údajov európskeho štatistického úradu 20 100 eur na obyvateľa. Štrukturálne podobné, ale menej zadlžené Portugalsko 16 200 eur a napríklad ešte menej zadlžené a štrukturálne možno lepšie Slovensko len 12 100 eur. Iné porovnanie – pri HDP na obyvateľa v parite kúpnej sily meny (v podstate pri zohľadnení cenovej hladiny) Grécko dosahovalo v roku 2010 90 % HDP celej EÚ, výrazne priemyselnejšie Taliansko 101 %, Portugalsko 80 % a Slovensko  74 %.

Grécky HDP je nadhodnotený, a aby sa ekonomika dostala do rovnováhy, musí klesnúť. Jednoducho, Grécko musí schudobnieť na úroveň primeranú stavu jeho ekonomiky.  Samozrejme, odhadnúť túto úroveň je komplikované, ale snáď by to malo byť menej ako štrukturálne podobné Portugalsko (ktoré má však vyrovnanejšie verejné financie, na druhej strane vyšší súkromný dlh) a snáď len o niečo viac ako susedné Turecko. Pravdepodobne by mal byť HDP na obyvateľa nižší aj v porovnaní so slovenským.

A teda grécky HDP by sa mal znížiť minimálne o tretinu až o polovicu. Napriek aktuálne rokovanému odpusteniu časti dlhu by tak podiel verejného dlhu na HDP poľahky presiahol 200 % HDP. Krajina by tak potrebovala vyššie odpustenie dlhu. Alebo vyššie odkupy prostredníctvom ECB či masívnejšiu privatizáciu.

To by však riešilo len minulosť. Následne by krajina musela dostať svoje bežné hospodárenie do rovnováhy (mať vyrovnanú primárnu bilanciu) a až následne by sa mohla vydať na opatrnú cestu rovnovážneho zvyšovania HDP. Za podmienky, že uskutoční hlboké štrukturálne reformy – zjednoduší podnikanie, zlepší vymožiteľnosť práva, zredukuje aparát verejnej správy a pod. A ešte lepšie – „zlepší“ konkurencieschopnosť gréckej populácie, jej podnikavosť, patentovú vynaliezavosť a pod. Či je toto vôbec pravdepodobné, dáva tušiť napríklad rozdiel medzi radikálnymi krokmi Lotyšska na nastolenie rovnováhy v roku 2009 a „trpkým ničnerobením“ Grécka za posledné roky. V každom prípade ide o beh na veľmi dlhú trať.

Vystúpenie krajiny z eurozóny a následná devalvácia by znamenali aj relatívne priaznivý krátkodobý impulz (časť drahého importu by nahradila domáca produkcia a export vrátane cestovného ruchu by bol medzinárodne atraktívnejší). Na druhej strane by zahraničné záväzky zdraželi, bankový sektor by sa zrútil a nerovnováha medzi domácou produkciou a domácim dopytom by nejaký čas pretrvala. Krajina by tak či tak musela schudobnieť a nastoliť kroky na dosiahnutie rovnováhy. Pri zotrvaní Grécka v eurozóne je aj vyššia pravdepodobnosť externej pomoci (aj v podobe nastolenia štrukturálnych pravidiel zvonka).

A teda v strategickom záujme Grécka je zotrvanie v eurozóne, pre eurozónu naopak. Krátkodobo by síce nastali turbulencie – zvyšok eurozóny by musel okamžite garantovať svoju celistvosť. Dlhodobo by však bolestivý proces nastoľovania dlhodobej makroekonomickej rovnováhy v Grécku prebiehal mimo eurozóny (a teda aj mimo Slovenska).

Zachovanie statusu quo je možné iba za podmienok, že sa eurozóna zmení na fiškálnu úniu a zjednodušene nemecký pracujúci bude dotovať gréckeho nepracujúceho. Bez účinných štrukturálnych reforiem v Grécku by to bolo pre eurozónu zhubné.

O krátky čas sa dozvieme podrobnosti o podmienkach odpustenia dlhu. Dráma sa však nekončí.

Pokračuj v čitaní

Žiadne nálepky

V súčasnosti je jednou z najčastejšie kladených otázok na privátnych bankárov problematika prežitia eura v podobe, v akej ju dnes poznáme. Je, prirodzene, jasné, že je to jeden zo základných problémov klienta, ktoré treba pri investovaní zobrať do úvahy. V Privatbanke veríme, že euro ako spoločná mena zotrvá, a myslíme si, že nás čaká vyššia miera integrácie, akú sme poznali dosiaľ. V každom prípade je však dobré pri investovaní zohľadniť individuálny pohľad každého klienta aj na túto problematiku. Ako teda zohľadniť mieru rizika zániku eura a ako na tom prípadne aj profitovať?

Vezmime si pohľad investora, ktorý verí, že euro zanikne. Existuje veľa alternatív, ako sa z eura dostať. Jedni propagujú investíciu do zlata (ideálne do fyzického), ďalší nákup švajčiarskych frankov alebo nórskej koruny… Problémom tohto riešenia je vysoká volatilita napríklad komodít a na druhej strane aj nízke úročenie samotných podkladných aktív.

Jedným z možných riešení je nákup nemeckých vládnych dlhopisov. V prípade, ak by došlo k rozpadu eurozóny a zániku eura ako takého, dá sa očakávať, že v prvých týždňoch budúca nemecká marka aspoň na nejaký čas posilní voči budúcej slovenskej korune. To môže dať priestor na predaj nakúpených nemeckých vládnych dlhopisov (ktoré v danom čase už budú denominované v novej nemeckej marke) a tento investor zarobí na novovzniknutom kurzovom pohybe.

Ak hovoríme o tom, že chceme ochrániť svoje financie, musíme zákonite počítať s tým, že ochrana nie je zadarmo. Ak by investor kúpil takéto nemecké vládne dlhopisy  a eurozóna by krízu prežila, potom by musel tieto papiere alebo držať do splatnosti (s výnosom pod 1 % p. a. v prípade 5-ročnej splatnosti), alebo ich so stratou predať (upokojenie situácie by mohlo viesť k nárastu výnosov a poklesu ceny uvedených papierov). Táto strata (či už z dôvodu držania nízkoúročených papierov, alebo predaja dlhopisov za nižšiu cenu) potom vyjadruje hodnotu, ktorú investor zaplatí za „poistku“ spojenú s ochranou pred pádom eurozóny.

Z uvedeného je zrejmé, že ani v tejto problematike nejestvuje jednoznačné a všeobjímajúce rýchle riešenie. Jediným riešením je dobre postavené a aktívne spravované portfólio…

Pokračuj v čitaní

Žiadne nálepky