… a predsa je to iné. Nie, nemyslím teraz Noru Mojsejovú, ktorá sa po Zuzane Martinákovej a Anne Belousovovej postavila ako ďalšia žena do vedenia politickej strany. Mám na mysli pána Draghiho. Guvernéra Európskej centrálnej banky. A jeho porovnaie s exguvernérom – pánom Trichetom. Hoci eurozóna ešte stále balansuje na hrane recesie (dokonca aj rozpadu), nemožno poprieť jednu dôležitú vec. Na finančných trhoch je pozitívna nálada. Tá sa nedá kúpiť. Nevravím, že je plne zaslúžená, ale užívajme si tento stav. Prečo akcie bánk rastú už niekoľko dní a pripisujú si aj desiatky percent? Prečo trh dokáže bez mihnutia oka zvládnuť aj zníženia ratingu pre 9 krajín eurozóny vrátane nedotknuteľného Francúzska? Prečo nerastú kreditné spready na štátne a korporátne dlhopisy, keď agentúra z veľkej trojky (Fitch) vyriekne predpoveď, že Grécko v priebehu roka určite zbankrotuje? Pretože Draghi. Lepšie povedané, menová politika ECB. Ja nevravím, že jej následkom sa krajinám zníži dlh a vráti sa finančná vedomosť ruka v ruke so zodpovednosťou. To nie. Ale to ani nie je úloha ECB. Ona má vytvoriť iba predpoklad či vhodné prostredie alebo klímu. Vyberte si čokoľvek z toho.  Pamätáte si júlové (v poradí druhé v r. 2011) zvyšovanie úrokových sadzieb na 1,5 %? Pretože rástla inflácia. Tak sme si to vypočuli na tlačových konferenciách pána Tricheta. Stovky analytikov a makroekonómov si ťukali na čelo, keď sa pozerali do svojich tabuliek a nič okrem nákladovej inflácie, ktorá bola ťahaná všetkým možným, len nie dopytom, tam nevideli. Paradoxne sme v auguste ešte pod taktovkou p. Tricheta boli svedkom toho, ako centrálna banka ponechávala úrokové sadzby na najvyššej hodnote v roku (1,5 %) a zároveň tá istá centrálna banka začala odkupovaním talianskych a španielskych štátnych dlhopisov bojovať za zníženie ich výnosov. A nedarilo sa jej. Až… až kým neprišiel nový guvernér. Pán Draghi. Nemá za sebou ani 100 dní pobytu v úrade a už nížil sadzby 2-krát a hlavne prišiel s takou očakávanou bazukou na finančné trhy. Áno. Trhy zaplavil likviditou. Nie jednodňovou, nie týždňovou. Trojročnou!! Na rozdiel od podobného poskytovania likvidity v r. 2009 si centrálna banka bola vedomá, že komerčné banky ich ťažko použijú na zvýšenie objemu úverov pre klientov bánk, ktorí by tak naštartovali spotrebu (vraj alfu a omegu rastu ekonomík). ECB určite vedela, že banky túto likviditu použujú na skupovanie štátneho dlhu. Že o čom hovorím? No o tom, že banky vyzbrojené touto požičanou likviditou v objeme cez 500 miliárd eur sa vrhli celkom lokálpatrioticky na dlhopisy a pokladničné poukážky svojej krajiny. Následkom toho sme svedkom, že Taliansko dokáže upísať lacnejšie svoje aukcie štátnych dlhopisov alebo pokladničných poukážok. Nie o zopár desatín percenta. Rovno o 60 % lepšie (zo 6 % klesli na 2,74 %)!! Dobré, nie? Španielska Banco Santander si požičia (oproti dlhopisom) 500 mil. eur a za ne si kúpi ročné, dvojročné a trojročné dlhopisy Španielska. Výnosy klesnú o polovicu. Rovnako to urobí ďalších 10 španielskych bánk. Aj slovenskej agentúre pre riadenie dlhu sa lepšie dýcha, keď sa jej podarí upísať (nad očakávanie) objem pri aukcii dlhopisov a nemusí sa strachovať, či sa niekto na tej aukcii vôbec zúčastní. A prečo je to všetko také dobré? Pretože ak sa štáty budú lacno financovať (a nastavia si rozumný pomer medzi šetrením a podporou rastu), tak sa začnú znižovať ich dlhy. A keď sa začnú znižovať dlhy, tak sa popri zvýšených ratingoch začnú na trh vracať investori. Prítomnosť veriacich investorov je balzam na fungovanie. Všetkého, no najmä finančných trhov. Tie majú veľkú moc. V oboch smeroch. Má to však jedno veľké LEN. LEN tie krajiny nesmú túto šancu a pozitívnu náladu na trhoch premrhať. Napríklad tým, že sa exekutíve bude na chvíľu lepšie dýchať a ona vo svojom úsilí poľaví. Tu pridá na platoch verejnej správe, tu sa zavďačí dôchodcom alebo rozbehne PPP projekty, ktoré sa,,neviem, akým zázrakom, nerátajú do zadlženia. Potom už zrejme nikto neuverí v záchranu.

Pokračuj v čitaní

Žiadne nálepky

V októbri 2011 sa lídri EÚ dohodli s Gréckom na odpustení 50 % dlhu vlastnených súkromnými veriteľmi, a teda 103 mld. z celkového súkromného dlhu 206 mld. eur. Túto sumu predbežne schválila väčšina veriteľov, podrobnosti sa mali dohodnúť neskôr. Veritelia si na rokovania s Gréckom vytvorili vlastnú komisiu, ktorá má tieto detaily dohodnúť v priebehu januára t. r., inak Grécko nedostane ďalšiu tranžu finančnej pomoci a v marci neriadene zbankrotuje.

Hoci sa vynorili špekulácie o požiadavke gréckej strany o odpustení až 75 % dlhu, zatiaľ to vyzerá, že sa rokuje len o samotných podmienkach už dohodnutej sumy. Konkrétne o  tom, akú časť Grécko vyplatí v hotovosti a akú v nových dlhopisoch a ďalej o parametroch nových dlhopisov (výnos a splatnosť). Dohoda má pomôcť znížiť verejný dlh zo súčasných asi 170 – 180 % HDP na 120 % HDP v roku 2020 a ukončiť špekulácie o udržateľnosti gréckeho verejného dlhu. Podľa nášho názoru je to len iluzórne.

Samotné stanovenie samotnej cieľovej úrovne v takom dlhom horizonte má pri množstve rôznych premenných len deklaratórny význam. Inšpiráciou bol pravdepodobne aktuálny dlh Talianska, kľúčovej krajiny eurozóny. Lídri EÚ tak možno chceli trhom naznačiť, že túto úroveň považujú za udržateľnú (v prípade Talianska – ak sa zníži nákladovosť dlhu – ju považujeme za udržateľnú aj my).

Pri gréckom verejnom dlhu na HDP však nejde len o vývoj samotného dlhu, ale aj o vývoj HDP. V roku 2010 nominálny grécky HDP dosahoval podľa údajov európskeho štatistického úradu 20 100 eur na obyvateľa. Štrukturálne podobné, ale menej zadlžené Portugalsko 16 200 eur a napríklad ešte menej zadlžené a štrukturálne možno lepšie Slovensko len 12 100 eur. Iné porovnanie – pri HDP na obyvateľa v parite kúpnej sily meny (v podstate pri zohľadnení cenovej hladiny) Grécko dosahovalo v roku 2010 90 % HDP celej EÚ, výrazne priemyselnejšie Taliansko 101 %, Portugalsko 80 % a Slovensko  74 %.

Grécky HDP je nadhodnotený, a aby sa ekonomika dostala do rovnováhy, musí klesnúť. Jednoducho, Grécko musí schudobnieť na úroveň primeranú stavu jeho ekonomiky.  Samozrejme, odhadnúť túto úroveň je komplikované, ale snáď by to malo byť menej ako štrukturálne podobné Portugalsko (ktoré má však vyrovnanejšie verejné financie, na druhej strane vyšší súkromný dlh) a snáď len o niečo viac ako susedné Turecko. Pravdepodobne by mal byť HDP na obyvateľa nižší aj v porovnaní so slovenským.

A teda grécky HDP by sa mal znížiť minimálne o tretinu až o polovicu. Napriek aktuálne rokovanému odpusteniu časti dlhu by tak podiel verejného dlhu na HDP poľahky presiahol 200 % HDP. Krajina by tak potrebovala vyššie odpustenie dlhu. Alebo vyššie odkupy prostredníctvom ECB či masívnejšiu privatizáciu.

To by však riešilo len minulosť. Následne by krajina musela dostať svoje bežné hospodárenie do rovnováhy (mať vyrovnanú primárnu bilanciu) a až následne by sa mohla vydať na opatrnú cestu rovnovážneho zvyšovania HDP. Za podmienky, že uskutoční hlboké štrukturálne reformy – zjednoduší podnikanie, zlepší vymožiteľnosť práva, zredukuje aparát verejnej správy a pod. A ešte lepšie – „zlepší“ konkurencieschopnosť gréckej populácie, jej podnikavosť, patentovú vynaliezavosť a pod. Či je toto vôbec pravdepodobné, dáva tušiť napríklad rozdiel medzi radikálnymi krokmi Lotyšska na nastolenie rovnováhy v roku 2009 a „trpkým ničnerobením“ Grécka za posledné roky. V každom prípade ide o beh na veľmi dlhú trať.

Vystúpenie krajiny z eurozóny a následná devalvácia by znamenali aj relatívne priaznivý krátkodobý impulz (časť drahého importu by nahradila domáca produkcia a export vrátane cestovného ruchu by bol medzinárodne atraktívnejší). Na druhej strane by zahraničné záväzky zdraželi, bankový sektor by sa zrútil a nerovnováha medzi domácou produkciou a domácim dopytom by nejaký čas pretrvala. Krajina by tak či tak musela schudobnieť a nastoliť kroky na dosiahnutie rovnováhy. Pri zotrvaní Grécka v eurozóne je aj vyššia pravdepodobnosť externej pomoci (aj v podobe nastolenia štrukturálnych pravidiel zvonka).

A teda v strategickom záujme Grécka je zotrvanie v eurozóne, pre eurozónu naopak. Krátkodobo by síce nastali turbulencie – zvyšok eurozóny by musel okamžite garantovať svoju celistvosť. Dlhodobo by však bolestivý proces nastoľovania dlhodobej makroekonomickej rovnováhy v Grécku prebiehal mimo eurozóny (a teda aj mimo Slovenska).

Zachovanie statusu quo je možné iba za podmienok, že sa eurozóna zmení na fiškálnu úniu a zjednodušene nemecký pracujúci bude dotovať gréckeho nepracujúceho. Bez účinných štrukturálnych reforiem v Grécku by to bolo pre eurozónu zhubné.

O krátky čas sa dozvieme podrobnosti o podmienkach odpustenia dlhu. Dráma sa však nekončí.

Pokračuj v čitaní

Žiadne nálepky

V súčasnosti je jednou z najčastejšie kladených otázok na privátnych bankárov problematika prežitia eura v podobe, v akej ju dnes poznáme. Je, prirodzene, jasné, že je to jeden zo základných problémov klienta, ktoré treba pri investovaní zobrať do úvahy. V Privatbanke veríme, že euro ako spoločná mena zotrvá, a myslíme si, že nás čaká vyššia miera integrácie, akú sme poznali dosiaľ. V každom prípade je však dobré pri investovaní zohľadniť individuálny pohľad každého klienta aj na túto problematiku. Ako teda zohľadniť mieru rizika zániku eura a ako na tom prípadne aj profitovať?

Vezmime si pohľad investora, ktorý verí, že euro zanikne. Existuje veľa alternatív, ako sa z eura dostať. Jedni propagujú investíciu do zlata (ideálne do fyzického), ďalší nákup švajčiarskych frankov alebo nórskej koruny… Problémom tohto riešenia je vysoká volatilita napríklad komodít a na druhej strane aj nízke úročenie samotných podkladných aktív.

Jedným z možných riešení je nákup nemeckých vládnych dlhopisov. V prípade, ak by došlo k rozpadu eurozóny a zániku eura ako takého, dá sa očakávať, že v prvých týždňoch budúca nemecká marka aspoň na nejaký čas posilní voči budúcej slovenskej korune. To môže dať priestor na predaj nakúpených nemeckých vládnych dlhopisov (ktoré v danom čase už budú denominované v novej nemeckej marke) a tento investor zarobí na novovzniknutom kurzovom pohybe.

Ak hovoríme o tom, že chceme ochrániť svoje financie, musíme zákonite počítať s tým, že ochrana nie je zadarmo. Ak by investor kúpil takéto nemecké vládne dlhopisy  a eurozóna by krízu prežila, potom by musel tieto papiere alebo držať do splatnosti (s výnosom pod 1 % p. a. v prípade 5-ročnej splatnosti), alebo ich so stratou predať (upokojenie situácie by mohlo viesť k nárastu výnosov a poklesu ceny uvedených papierov). Táto strata (či už z dôvodu držania nízkoúročených papierov, alebo predaja dlhopisov za nižšiu cenu) potom vyjadruje hodnotu, ktorú investor zaplatí za „poistku“ spojenú s ochranou pred pádom eurozóny.

Z uvedeného je zrejmé, že ani v tejto problematike nejestvuje jednoznačné a všeobjímajúce rýchle riešenie. Jediným riešením je dobre postavené a aktívne spravované portfólio…

Pokračuj v čitaní

Žiadne nálepky

V poslednom čase sa všetci intenzívne venujú kríze a jej dosahu na vývoj na finančných trhoch. Faktom zostáva, že čelíme výzve, ktorú svet investovania asi nezažil. Prirodzene, toto má vplyv aj na správanie nás tradičných investorov, ktorí jednoducho potrebujú vhodným spôsobom realizovať svoju hotovosť, a to spôsobom, ktorý odzrkadlí naše potreby, očakávania a obavy. Tak teda čo s tým?

Portfólio a ešte raz portfólio

Ak hovorím o rozumnom investovaní, potom musím hovoriť o portfóliu, tzn. nie o nákupe jedného aktíva, nech je akokoľvek na prvý pohľad výhodné. Súčasnosť je volatilná na všetkých úrovniach investovania a je jedno, či ide o spoločnosť, ktorú vlastníte alebo spravujete, alebo ide o byty, pozemky, alebo tradičné cenné papiere. Všetko sa správa dynamickejšie a o dennodenné prekvapenia nie je núdza. Jediné, čo zostáva, je hodnota dlhov…

Ak chcem obmedziť vplyv týchto prekvapení na únosné riziko, potom musím tento vplyv rozdeliť do viacerých faktorov – viacerých investícií. Často vo svojom okolí počujem, že najlepšou investíciou je neustála podpora vlastného podnikania, pretože v tom je majiteľ daného podniku doma, orientuje sa v ňom a vie ho priamo ovplyvniť. Na druhej strane, svoje investície investuje prostredníctvom banky, potom ide do prostredia, ktoré nepozná a nevie ovplyvniť, a často to vyzerá, že sa stáva hračkou vo svete niekoho iného. Môj názor na danú problematiku je v tomto smere jednoznačný. Investíciu do vlastného biznisu treba vnímať ako akciovú pozíciu. Jednoznačne ponúka najvyšší možný výnos, ale hoci sa to možno na prvý pohľad nezdá, skrýva v sebe vlastné špecifické riziká. Spomeňte si však, koľkokrát vám klient vašu ponuku odmietol, koľkokrát klient meškal so zaplatením a pod. Jednoducho, ten scenár z finančných trhov sa v podniku žije každý deň, len v špecifickom svetle.

Druhou, veľmi podstatnou otázkou je načasovanie investície a hľadanie optimálneho dátumu na nákup. Naša dnešná situácia vyžaduje pozornosť na všetkých „frontoch“. Na základe dlhoročných skúseností je optimálne načasovanie len želaním, ktoré je skôr náhodou ako pravidlom. Pričom sa to týka tak predaja, ako aj spomenutého nákupu. Pri oboch treba zachovať chladnú hlavu a pracovať s informáciami, ktoré máte v danom okamihu k dispozícii. Ak danej triede aktív, napr. akciám, neveríte, potom ich predajte. Rozhodne neplatí, že titul, ktorý padne o 20 %, nemôže padnúť hlbšie. Treba však vedieť, aký bude váš ďalší krok.

My sme akcie predali a ďalším krokom je držba hotovosti. Ak teda dnes hovoríme o tom, či čakať na investovanie, musím konštatovať, že osobne by som nečakal a minimálne v rámci dlhopisových portfólií by som začal postupne nakupovať. Jednotlivé nákupy, ak mi to môj objem dovolí, by som realizoval vo viacerých tranžiach. Hotovosť, určenú pre dynamické tituly, by som, tak ako uvádzam, dnes držal a zainvestoval ju postupne po tom, ako trhy ponúknu reálne odpovede na dnešné otázky. V čase, keď píšem tento článok, prebieha summit EÚ a eurozóny, ktorý má dať odpovede na problémy, o ktorých sa tu zmieňujem…

Pokračuj v čitaní

Žiadne nálepky

Moja skúsenosť v ostatných mesiacoch je, že rozhodovanie klientov v oblasti privátneho bankovníctva je výrazne ovplyvnené finančnou krízou a nedôverou na finančných trhoch.
Nároky a opatrnosť privátnych klientov sa zvýšili, väčší dôraz dávajú aj na úroveň služieb privátneho bankára. Chcú viac informácií o svojich existujúcich investíciách, sú opatrnejší v prípade nových investícií, chcú sa uistiť, že sa plne môžu spoľahnúť na svojho privátneho bankára. Veľa ľudí je už doslova alergických na pojmy, ako sú dlhopis, portfólio. Vysvetľujem im, že nie každý dlhopis je toxický a nie každé portfólio je nesprávne riadené a odsúdené na stratu.
Akvizičný proces, teda aspoň v mojom prípade, sa v tomto roku predĺžil. Treba viac stretnutí, viac trpezlivosti, veci sa stále menia.
Možno by som k tomu ešte dodala, že niektorí klienti, a to hlavne tí, ktorí chcú len termínované vklady, sú aj menej lojálni. Keď iná banka ponúkne vyššiu úrokovú sadzbu, prejdú tam. Často im nezáleží ani na tom, či tá banka je zdravá, lebo existuje Fond ochrany vkladov.
Nemôžem sa však tomu čudovať ani im to vyčítať. Čo však v prípade, ak ide o vyšší objem presahujúci výšku chráneného vkladu? Tam už by som sa skutočne pozrela viac na to, či tá banka je aspoň taká zdravá ako Privatbanka. Som rada, že pracujem v zdravej banke (kapitálová primeranosť vyše 12 %, likvidita na úrovni 2,7) hlavne pre to, že môžem úprimne ubezpečiť aj svojich klientov, že u nás sa nemusia obávať o svoje vklady, a, samozrejme, aj preto, že ja sa nemusím obávať, že by som prišla o zamestnanie pre bankrot. Tak sú spokojní moji klienti aj ja.
Často sa ma pýtajú, či im dám vedieť, keď sa niečo stane s ich investíciou, keď ju budú mať ohrozenú. Odpovedám kladne, že, samozrejme, a spýtam sa, prečo by som to nemala urobiť. Reakcie sú často také, že inde s tým nemajú dobré skúsenosti.

Nedávno sa mi stalo u dvoch klientov, že potrebovali peniaze na dorovnanie kolaterálu na úver, ktorý mali v druhej banke. Úver bol zabezpečený cennými papiermi klienta spravovanými v tej istej banke. Ich hodnota výrazne poklesla a klienti mali dorovnať výšku zabezpečenia úveru. Pre časovú tieseň  im nezostalo nič iné, ako čiastočne vycúvať z dobrej investície v Privatbanke. Videla som, ako ťažko sa lúčil jeden z tých klientov s dlhopisom Dr. Max1, ktorý má fixný kupón 8 % ročne a už len 1 rok do splatnosti. Podarilo sa to predať na druhý deň, dokonca s vyššou cenou.  Máme však lepšie riešenie na to, čo so stratovým portfóliom, príp. stratovým podielovým fondom. Vieme presunúť ten-ktorý typ investície (napr. ak ide o akcie európskych firiem, presunieme ich do indexov a pridáme na ochranu bonusové certifikáty atď). Škoda, že títo klienti nevedeli skôr, kam sa uberalo ich portfólio. Mohli sme to riešiť ináč, keby mali viac času.

Tak ako Privatbanka, aj ja som v investíciách konzervatívna. Keď však klient hľadá vysoké výnosy aj za cenu vyššieho rizika, myslím si, že je mojou úlohou, ba aj povinnosťou ho na to prinajmenšom upozorniť. Ja sa snažím navrhnúť mu aspoň diverzifikáciu v rámci aktívne riadeného portfólia. A keď už to portfólio u nás má, tím našich odborníkov dohliada na dodržiavanie predpisov a spôsobov, akým sa riadia portfóliá a riziko.

Pokračuj v čitaní

Žiadne nálepky

Dlhová kríza v eurozóne. Rozmýšľam, že menoví umelci vo Frankfurte a v Bruseli asi potrebujú kľúčovú službu. Som presvedčený, že stále v nejakej zasadačke sedí elita, avšak zlomil sa im kľúčik vo dverách a nemôžu prísť oznámiť svetu ich geniálny scenár záchrany, ktorý konečne presvedčí investorov. Tiež máte z toho taký pocit? Že každá krajina prispieva do „eurorozpočtu“ nekresťanskými peniazmi na poslancov, asistentov poslancov, úradníkov, asistentov úradníkov a…  a efekt je nulový?
Štandardné vyrovnanie obchodu s cennými papiermi je T+3, t. j. 3 pracovné dni odo dňa zobchodovania. Prečo to spomínam? Pretože si myslím, že všetky autority, ktorých náplň sa aspoň trochu prelína s riešením európskych menových a finančných otázok, by mali svoju náplň realizovať v termíne T-3, t. j. 3 týždne, 3 mesiace a ideálne 3 roky pred vznikom problému. Realita je taká, že zrejme sú to všetko milovníci plusových hodnôt a všetko sa (ne)rieši až následne.
Aby som nebol taký Klauso-skeptik, tak skúsim len tak od boku dať nejakú myšlienku. Keď už všetky nápady zlyhávajú, keď už sa pristupuje k realizovaniu určitých krokov až x mesiacov po tom, čo trh s nejakým nápadom príde (a dovtedy ten nápad Európska centrálna banka tvrdošijne odmieta), tak mi napadá nasledovné. Každá krajina si zatiaľ navrhuje a schvaľuje rozpočet sama. Doteraz v podstate autonómne od pozornosti finančných trhov. Teraz je opak pravda. Sú krajiny ako Taliansko, ktoré majú primárny prebytok, čiže bez započítania dlhovej služby (úrokov) majú príjmy väčšie než výdavky. Potom sú krajiny (a sú vo väčšine) ako aj Slovensko, ktoré sú už v primárnom deficite. Ešte pred započítaním úrokov na dlh je ich hospodárenie v schodku. Tým druhým (rozšafným) aj pri miernom raste HDP verejný dlh narastá. Tí prví pri miernom a v extrémnom prípade až pri skoro nulovom raste s verejným dlhom prešľapujú na mieste (napr. Taliansko má už desaťročia dlh na úrovni 100 – 120 % z HDP). Takému Taliansku teda na základe uvedeného extrémne záleží na výške úrokovej sadzby, ktorou sa úročí ich dlh. Preto mi napadlo, že: Ak má platiť myšlienka celistvosti Európskej menovej únie, tak treba pomôcť všetkým krajinám. Miera pomoci by záležala na tom, ako sa jednotlivé krajiny snažia. Ak by mala krajina výrazný primárny prebytok, tak by dostávala pôžičku (a je mi jedno od koho) za 1%. Ak by mala primárne hospodárenie na úrovni NULA, tak by výška úrokovej sadzby bola 3 %. Ak by mala krajina primárny deficit na úrovni stanoveného maxima, tak by bol úrok vo výške 5 %. Zjednodušene, financovanie by bolo v pásme 1 – 5 %. Ja nehovorím, že to je spravodlivé. Ale nakoniec to k tomu smeruje. Ak krajiny vyhlasujú, že financovanie dlhu za 6 % je pre krajinu neúnosné, tak ten strop 5 % je podľa mňa akceptovateľný. Ten, kto sa snaží (má primárny prebytok), by bol „odmenený“ sadzbou 1 %. A že to nejde? Prečo? Pretože by sa musela zmeniť Lisabonská zmluva, maastrichtské kritériá a stovky iných doktrín? No a? Nech sa zmenia. Aj v zrýchlenom legislatívnom konaní . Však sa vymýšľali v úplne iných časoch. Pružnosť. Kreativita. Tieto atribúty chýbajú prezidentom, predsedom vlád, ministrom financií, guvernérom, komisárom, poradcom.
Mimochodom, tiež pracujete vo firme, ktorá musí mať takmer ku všetkému plán B, havarijný plán alebo podobnú záložnú alternatívu? Škoda, že vo Frankfurte, v Bruseli, Štrasburgu a iných EUROveľkomestách takú povinnosť nemajú. Európska únia a jej dcéra (menová únia) bola nastavená na jednokoľajku do ružovej, bezproblémovej budúcnosti.

Pokračuj v čitaní

Žiadne nálepky

Keď výnosy sledovaných 10-ročných dlhopisov vystúpili v istom momente nad 8 %, médiá zaplavili čitateľov blížiacim sa skorým krachom Talianska a rýchlym rozpadom eurozóny. Je evidentné, že sa Európa a zvlášť eurozóna zmietajú v problémoch, treba si však uchovať nad vecou nadhľad.

Veľkosť rozruchu okolo Talianska je oprávnene daná postavením Talianska v európskej a vo svetovej ekonomike. Krajina je členom zoskupení G7 a G20. Je jedenástou najväčšou ekonomikou sveta s podielom na svetovom HDP na úrovni približne troch percent. V roku 1952 sa stala spolu so západným Nemeckom, s Francúzskom a Beneluxom zakladajúcou krajinou terajšej Európskej únie (ostatné krajiny PIIGS vstupovali v rozmedzí rokov 1973 až 1986). Krajina vstupovala v prvej fáze do eurozóny a jej HDP tvorí šestinu HDP eurozóny. Je jeden z najväčších čistých prispievateľov do EÚ fondov. Prípadný bankrot Talianska by znamenal buď rozpad eurozóny, alebo rýchlu fiškálnu úniu.

Taliansko je však solventné. Napriek slabému rastu a zlej štruktúre verejných výdavkov (vysoký podiel starej populácie a transfery na juh) dosahuje dlhodobo primárny prebytok (má kladný výsledok bežného hospodárenia bez nákladov na financovanie verejného dlhu). Minimálne od roku 1992 bolo v každom roku primárne hospodárenie Talianska v porovnaní s eurozónou lepšie. Primárne schodky dosiahla krajina len v rokoch 2009 a 2010, ale ich hodnoty boli veľmi malé: 0,8 %  HDP v roku 2009 a 0,1 % HDP v roku 2010. Priemerne eurozóna dosiahla v týchto rokoch primárne schodky na úrovni  3,5 % HDP a 3,4 % HDP. Taliansky primárny deficit bol v roku 2009 štvrtý najnižší a v roku 2010 druhý najnižší zo všetkých krajín eurozóny. Taliansko v tomto parametri v oboch rokoch prekonalo s veľkou rezervou nielen ostatné krajiny PIIGS, ale s výnimkou Nemecka a Luxemburska v roku 2009 všetky krajiny, ktoré považujeme za bezpečné (Nemecko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, Rakúsko, Fínsko). Podľa najčerstvejšej, konzervatívnej prognózy Európskej komisie by Taliansko už v roku 2011 – ako jediné zo štyroch krajín eurozóny – malo dosiahnuť primárny prebytok.

Okrem toho Taliansko nemá žiadnu významnú makroekonomickú nerovnováhu ani na trhu nehnuteľností, ani v bankovom sektore. Sever krajiny je výrazne priemyselnou oblasťou, Taliansko je konkurencieschopné vo viacerých oblastiach. Perifériou v ponímaní PIIGS zďaleka nie je celé Taliansko, ale len jeho južná časť.

Problémom Talianska je „len“ nadmerný verejný dlh, ktorý z roka na rok pred sebou tlačí. Za posledných 10 rokov do príchodu krízy sa dlh stabilizoval na 100 – 105 %, počas krízy sa vyšplhal na 120 % HDP. Úrokové platby dosahovali za posledných 10 rokov približne 5 % HDP, aj počas krízy (nákladovosť na jednotku dlhu sa znížila). Celú eurozónu „stál“ jej dlh za posledných 10 rokov približne 3 % ročne. Nákladovosť dlhu je v Taliansku vyššia, čo pri nízkom nominálnom hospodárskom raste dáva významný rozdiel. Aktuálne vyššie požadované výnosy by nemali dlh výrazne predražovať, aj keby pretrvali. Krajina má totiž relatívne vysokú priemernú splatnosť svojho dlhu, až 7 rokov. To znamená, že ak by súčasné vysoké požadované výnosy pretrvali, úplne by sa v dlhu odrazili až o 7 rokov. 

Nateraz teda vysoké požadované výnosy solventnosť krajiny neovplyvňujú, avšak zhoršujú likviditu krajiny, zvyšujú napätie na trhu a prinášajú paniku. Na upokojenie trh potrebuje prijatie okamžitých reforiem, čo sa nateraz, pod tlakom trhu, javí ako pravdepodobné. To by malo odštartovať pomalé znižovanie výnosov. Prípadné výkyvy by mala korigovať ECB nákupmi talianskych dlhopisov v akomkoľvek potrebnom objeme. Vysoká inflácia z nákupu dlhopisov podľa nášho názoru nateraz nehrozí (bližšie sme sa tejto téme venovali v jednom z predchádzajúcich komentárov).

Taliansko má teda jasnú pozitívnu perspektívu svoj verejný rozpočet stabilizovať. Potrebuje prijatie urýchlených reforiem, aj keď je naivné očakávať okamžitý účinok. A potrebuje aj udržať aspoň mierny hospodársky rast. 

Silný tlak prichádza aj z ostatných krajín. Verejný dlh Talianska dosahuje takmer 2 bil. eur, z toho približne polovica je držaná v zahraničí. Krajina drží Európu v pasci a aktuálne špekulácie o okresaní eurozóny na Nemecko, Francúzsko, Benelux, Rakúsko a Fínsko považujeme len za nátlak na urýchlené prijatie reforiem v Taliansku, nie za pravdepodobný scenár. Najmä ak súčasťou novej eurozóny by malo byť aj Francúzsko s jeho rýchlo rastúcim verejným dlhom – ktorý by sa mohol už o niekoľko rokov veľmi priblížiť k talianskemu – a s nadmerným a problematickým bankovým sektorom. Aj samotné Nemecko môže mať v budúcnosti pre svoju zlú demografiu pri stagnujúcom zahraničnom dopyte problémy.

A napokon, pri očakávanom spomalení hospodárskeho rastu v Európe sa krajiny eurozóny opätovne presvedčia o tom, že „sú si blízke“.

Taliansko je na rozdiel od Grécka systémová krajina eurozóny a bankrot si nezaslúži. Potrebuje len čas. Ak ho nepremrhá, situácia v krajine sa upokojí.
V blízkej budúcnosti sa bude v talianskom parlamente hlasovať o balíčku reforiem a o novej vláde.

Pokračuj v čitaní

Žiadne nálepky

Túto otázku často počúvam pri prvých stretnutiach s potenciálnymi klientmi banky, ktorí za názvom Privatbanka a za službou Privátne bankovníctvo vidia niečo, čo sa zdá príliš vzdialené, luxusné, určené len „horným 10 000“, nedosiahnuteľné, a vnímajú túto službu ako niečo, čo im neprináleží.
Dokonca nikdy ani neuvažovali o tom, že by služby takejto banky, ktorá ponúka privátne bankovníctvo, využívali.
Schopnosť rozumne nakladať a manažovať svoj rodinný majetok považujú za samozrejmosť, tak ako pravidelne alebo menej pravidelne tráviť čas v pobočke niektorej z bánk a byť jedným z množstva zákazníkov, ktorí si počas otváracích hodín filiálky podávajú kľučky.
Mať telefónne číslo svojho lekára, poistného poradcu, daňového poradcu, realitného makléra vo svojom mobilnom telefóne je už bežné, ale mať svojho privátneho bankára?
Z rozhovorov s potenciálnymi klientmi je viac-menej zrejmé, že ich majetok je približne v tejto štruktúre: Rodinný dom (resp. byt), byt na prenájom (resp. pozemok ako investícia, víkendová chalupa), dve osobné autá a finančný majetok v banke. Popritom majú obvykle ešte svoju prácu, ktorá generuje prostriedky na bežný život a aj na istý nadštandard (dovolenky, umenie, šperky a pod.). Úvery sú málokedy  aktuálnou témou. Na účte v banke majú finančný majetok v nie presne definovanom objeme, ktorý považujú za pohotovostný a pre privátne bankovníctvo nezaujímavý.
Položila som si otázku: 
Ak si klient ponechá na účte v banke „len časť“ svojho majetku, lebo zvyšok postupne investoval do nehnuteľného a hnuteľného majetku, čiže rozumne rozložil svoj majetok tak, aby sa zabezpečil do budúcnosti aj pre prípady nepredvídaných životných udalostí, mohol by sa zaujímať o privátne bankovníctvo? Odpoveď je – mal by.
Čo tým môže získať?
Môže presunúť manažovanie svojich voľných prostriedkov na bankovú inštitúciu, ktorá hľadá preňho v danom čase najvhodnejšiu alternatívu ako si rozložiť prostriedky medzi okamžite likvidné na bežnom účte a tie, ktoré by mohli byť ešte viazané a môžu priniesť aj výnosovú prémiu.
Môže mať svojho privátneho bankára, tak ako má svojho lekára, poistného poradcu, daňového poradcu a pod., ktorý je tu preňho, ak má nejaký problém, a nemusí to byť problém len z oblasti financií.
Môže si byť istý, že privátny bankár nemá úradné hodiny vyvesené na dverách, na ktoré by márne klopal po ich skončení. Niekto by oponoval, že môže predsa zavolať na call centrum… ale to neprestal byť jedným z množstva zákazníkov, ktorí si počas otváracích hodín filiálok podávajú kľučky.

Odpoveď na otázku v nadpise teda je: Ste, len si to pripustite.

Pokračuj v čitaní

Žiadne nálepky

Akcie stále predstavujú jednu z najlikvidnejších foriem investovania. Verejne obchodované tituly sa na tradičných burzách obchodujú v obrovských objemoch. Prirodzene, v prípade tejto likvidity hovoríme o znovunadobudnutí hotovosti, nie realizácii investície s očakávaným výnosom. Je zrejmé, že akcie patria v rámci tradičných investičných nástrojov k tým najdynamickejším. Predpokladať ich vývoj v krátkodobom horizonte je problematické, pričom množstvo faktorov, ktoré ju ovplyvnia, vie prekvapiť aj skúsených investorov. A práve tento prvok dynamiky spôsobuje, že tieto formy investícií si vyžadujú vysokú mieru každodennej pozornosti. Práve z tohto dôvodu tento typ investícií umiestňujeme prednostne do aktívne riadených portfólií.

Ambíciou Privatbanky, a. s., pri riadení klientskych aktív nie je profit z krátkodobej špekulácie.
Prevažná väčšina týchto investícií je spojená s nadmerným špecifickým rizikom. S ohľadom na hodnoty, ktoré spravujeme, sa venujeme skúmaniu možných trendov na kapitálovom trhu. Podľa toho aj volíme cenné papiere, ktoré sa v portfóliách potom objavujú. Otvorená architektúra (t. j. aktívna otvorenosť produktom tretích strán), ktorú Privatbanka, a. s., preferuje, ponúka týmto typom cenných papierov široké pole pôsobnosti. Naše portfóliá nemusia byť viazané na produkty vlastnej skupiny, naopak, môžeme aktívne vyhľadávať to najlepšie, čo trh ponúka. Najčastejšie CP, reprezentujúce dynamickú zložku v našich portfóliách, sú:
- Akcie, ETF , Indexové certifikáty
- Diskontné certifikáty (DC)
- Bonusové certifikáty

V porovnaní s inými správcami dávame výrazne väčší priestor diverzifikovaným riešeniam, ktoré majú za podkladové aktíva celé indexy, resp. uprednostňujeme investovanie s vyššou mierou stability a istým bezpečnostným vankúšom. Ak chceme ísť do akcií priamo, volíme ETF, ktoré sú síce pasívne riadené, ale prvok aktívnej správy je zapracovaný priamo v portfóliu riadenom Privatbankou, a. s.

Pokračuj v čitaní

Žiadne nálepky

Pri hodnotení schopnosti firiem splácať svoje záväzky sa často používa ukazovateľ debt/EBITDA alebo net debt/EBITDA. Zdanlivo zložitý pojem EBITDA znamená „earnings before interest, taxes, depreciation and amortization“, teda zisk pred úrokmi, zdanením, odpismi a amortizáciou“. Ide v podstate o cashový zisk firmy pred zahrnutím úrokových nákladov a daní, keďže odpisy a amortizácia sú ne-cashové účtovné položky. Čistý dlh (net debt) zase predstavujú úročené záväzky firmy (úvery, pôžičky, vydané dlhopisy…) znížené o cash, ktorý má firma na účtoch. Čím je pomer net debt/EBITDA nižší, tým lepšie. Najlepší bude príklad: ak firma generuje 25 mil. eur čistého cashu pred úrokmi a zdanením (EBITDA) a má čistý dlh 100 mil. eur, tak net debt/EBITDA = 4 (100 / 25 ). Ak by firma znížila čistý dlh na 50 mil. eur a EBITDA ostane zachovaná, tak net debt/EBITDA klesne na 2. Keďže banky považujú za zdravú hodnotu ukazovateľa aj číslo 4, ostaňme pri pôvodnom príklade. Ak je čistý dlh 100 mil. eur a priemerné úročenie tohto dlhu je 5,0 % p. a., tak za rok zaplatí firma na úrokoch 5 mil. eur. Má však dostatočnú rezervu na ich splácanie, keďže vygeneruje 25 mil. eur čistého cashu. Samozrejme, časť tohto cashu sa použije na dane a časť na investície do hmotného a nehmotného majetku. Ale aj tak ostáva dostatočná rezerva na splácanie úrokov.

Pozrime sa teraz na štát. Za ukazovateľ EBITDA by sme mohli považovať rozdiel bežných príjmov a výdavkov štátu bez výdavkov na úroky zo štátneho dlhu (tzv. primárny prebytok/deficit). Problém je, že väčšina štátov eurozóny (vrátane Slovenska)  má už primárny deficit záporný. Takže na rozdiel od zdravých firiem, ktoré vygenerujú cash vo výške niekoľkonásobku ročných úrokov, bežný štát vygeneruje záporný cash a ešte mu ostáva zaplatiť úroky (o istine radšej ani nehovoríme)! Povedzme si to na príklade Slovenska. Čísla nebudú presné, budeme trochu zaokrúhľovať. Čoskoro bude verejný dlh Slovenska 30 miliárd eur. Bežné príjmy nech sú 13 mld. eur a výdavky 15 mld. eur. Rozdiel je mínus dve miliardy. Ak je priemerné úročenie nášho dlhu 4,0 % p. a., ročne zaplatíme na úrokoch 1,2 miliardy eur. Takže ideálne by mal byť rozdiel bežných príjmov a výdavkov opačný – plus 2 miliardy eur, aby sme vedeli s rezervou platiť úroky. Zároveň by to znamenalo, že istina nášho dlhu by ďalej nerástla. Je to utópia? Je to normálne. Len finančný svet bol v posledných rokoch postavený na hlavu…

Pokračuj v čitaní

Žiadne nálepky