Ak sa opýtate privátneho bankára, kto sú jeho klienti, tak vám odpovie, že sú to najmä majitelia firiem, top manažéri, senior manažéri, či rôzni špecialisti vo svojich oboroch. Sú to ľudia, ktorí zarábajú svoje peniaze, ale profesionálne obhospodarovanie ich portfólia prenechávajú na odborníka z radu privátnych bankárov. Ide samozrejme aj o klientov, ktorí svoje peniaze zdedili a doteraz nemuseli riešiť zložitejšie investičné operácie.

Všetky tieto kategórie môžeme zaobaliť do dvoch základných skupín, a to aktívny a pasívny investor. Aktívni investori sú vlastníci firiem alebo dediči, ktorí majú záujem aj ďalej aktívne investovať prostredníctvom priamych investícií vo firmách, či nákupom a predajom nehnuteľností. Takýto klient má väčšinou presnú predstavu, čo má so svojimi peniazmi urobiť. V tomto prípade je hlavnou úlohou privátneho bankára postarať sa o to, aby aj krátkodobé peniaze mali svoju logiku a priniesli výnos, prípadne aby ponúkol efektívne financovanie klientových projektov.

Druhou skupinou sú pasívni investori, ktorí tiež buď svoje peniaze zarobili, sú úspešní umelci, športovci, alebo ich jednoducho zdedili. Ich zámerom nie je kupovať, či obchodovať na burze, ale peniaze si chcú užiť a mať ich v takých produktoch, kde im budú zarábať. Fungujú teda s privátnym bankárom na princípe „tu máte peniaze a starajte sa mi o ne“ a pravidelne ma o nich informujte. Táto skupina je z pohľadu pridanej hodnoty privátneho bankára kľúčová. Naši klienti sú skvelí v tom, čo robia, rozumejú svojmu odvetviu, právnici, manažéri, lekári a pod. Tejto činnosti venujú 100% svojho času a ten voľný, ktorý im zostáva chcú venovať rodine, sebe a svojmu okoliu. Nerozumejú svetu financií a hľadajú rozumnú radu a návod na to, ako sa v tomto svete aspoň trochu zorientovať.

Z mojej praxe však môže v obidvoch kategóriách dochádzať k paradoxom. Poznám klienta, ktorý je manažérom veľkej korporácie, ale v rámci svojho voľného času, ktorého nemá veľa, je veľmi aktívnym investorom. Naopak sú klienti, ktorí sú dediči nemalých peňazí a nemusia sa venovať ničomu inému, no napriek tomu ich záujem o aktívne investovanie je minimálny, pretože téma investovania im je vzdialená. Na záver ešte jedno číslo; či ste sa už medzi nimi našli alebo nie, počet ľudí, ktorí nevedia, že môžu využívať služby privátneho bankovníctva presahuje až 50 percent.

Pokračuj v čitaní

Žiadne nálepky

V poslednom čase nás zaujal apel na solidaritu, ktorý vychádza z úst politikov, analytikov, novinárov a teda apelu na vzájomnú pomoc s cieľom udržať eurozónu. Dokonca sa dozvedáme, že treba udržať eurozónu „za každú cenu“ (…). Podľa toho sú čistí poberatelia zdrojov Európskej únie morálne zaviazaní pomáhať ostatným členom eurozóny v problémoch. V prípade Slovenska sa argumentuje, že keďže za roky členstva v EÚ prijalo približne 1,5 mld. EUR netto, nemalo by mať problém poskytnúť Grécku pôžičku podľa poslednej dohody na úrovni 4,5 mld. EUR. Ak priznáme zodpovednosť Grécka, potom nemôžeme hovoriť o solidarite. Aký – taký dôvod pre solidaritu nám dáva zlyhanie európskych inštitúcií, ktoré svoju identitu odvodzujú od európskych národov. Ďalej, nie je možné v žiadnej rovine spájať poberanie fondov a poskytovanie záchrannej pôžičky. Fondy oficiálne slúžia na zvýšenie produktivity výrobných faktorov v danej krajine, záchranná pôžička slúži na riešenie dôsledkov zlyhania vlád a európskych inštitúcií. Tu nevidíme žiadny vzťah. Navyše, celé to pripomína situáciu študenta vysokej školy, ktorý by nemal mať volebné právo len kvôli tomu, že je (zatiaľ) „čistým poberateľom“. To je v demokracii neprípustné. Ďalší zdroj problémov vyplýva zo štrajkov. Hoci hlavným výrobným faktorom v Grécku je práca, ak predpokladáme, že štrajkujú hlavne štátni zamestnanci, štrajky priamo nemusia znamenať výrazné zníženie produkcie. Avšak, môže to výrazne naštrbiť obraz Grécka ako dovolenkovej destinácie. Štrajky v niektorých sektoroch, napríklad leteckého personálu, samozrejme priamo ohrozujú cestovný ruch.

Čím viac deficitu sa bude pretavovať do vysokých verejných dlhov, tým bude riešenie ťažšie a nákladnejšie. V zásade sú možné dve riešenia. Buď sa budú vlády snažiť splatiť svoje dlhy, tým však riskujú dlhodobú hospodársku stagnáciu. Krajiny by mohla postihnúť dlhotrvajúca deflácia japonského typu. Úrokové sadzby zostanú
nízko dlhý čas a ekonomiky by mohli získať prípadnú podporu zo slabnúceho kurzu domácej meny. Vyššia miera úspor v ekonomike môže pomôcť. Na druhej strane sa môžu krajiny dlh snažiť monetizovať, tzn. centrálne banky budú masívne odkupovať dlhopisy a emitovať tak na trh čisté peniaze. Inflačné očakávania by zvýšili a okamžite by stúpli požadované výnosy hlavne na dlhších splatnostiach. Akcia by
musela byť koordinovaná na úrovni povedzme G7 alebo G20, aby nedochádzalo k šokovým výkyvom menových kurzov, či napríklad k odvetným opatreniam pri masívnych stratách na strane veriteľov (napríklad k devaluácii juanu). V každom prípade očakávame, že sa onedlho začne hovoriť o celkovom svetovom verejnom dlhu. A teda aj o dlhu USA, Veľkej Británie, a to v širších súvislostiach celkového svetového rastu (aj v kontexte čínskej bubliny). Z vyspelých krajín zrejme nežiaducej
pozornosti uniknú komoditné ekonomiky, ktoré budú mať „vždy čím platiť“ – Austrália, Kanada či Nórsko. Čo myslíte vy – zadlží sa už aj ten, kto sa zadlžiť nechcel?

Pokračuj v čitaní

Žiadne nálepky