1. januára 1999 vstúpil projekt európskej menovej únie do poslednej fázy, zrodilo sa euro. Eurozónu tvorilo najprv jedenásť krajín z vtedajšej pätnásťčlennej EÚ, o dva roky neskôr sa k nej pripojilo Grécko. Trinástou krajinou sa v roku 2007 stalo Slovinsko, o rok neskôr sa pridali Malta a Cyprus a o ďalší rok Slovensko. V roku 2011 do nej pribudne sedemnásty člen, Estónsko.

Menová únia je trvalo udržateľná len vtedy, ak sa členské krajiny vyvíjajú harmonicky. V diskusiách na pôde európskych inštitúcií vzniklo päť parametrov, ktorých plnenie malo jednak vypovedať o miere konvergencie krajín, ktoré do únie vstupujú a zároveň sa požadovalo, aby krajiny tieto kritériá, samozrejme okrem kritéria stability výmenného kurzu, plnili aj naďalej po vstupe. Cieľom bolo trvalo udržiavať celkovú mieru konvergencie vo vnútri celej menovej únie. Keďže menová politika (tzn. politika sadzieb a menového kurzu) sa už prostredníctvom ECB zabezpečovala spoločne, dôraz sa kládol na druhú nohu hospodárskej politiky – na trvalo udržateľnú rozpočtovú politiku. Neplnenie kritéria deficitu verejného rozpočtu malo byť postihované.
Päť predvstupových kritérií a štyri povstupové

Jedným z kritérií bolo inflačné kritérium. Aby sa krajiny kvalifikovali na vstup do eurozóny, nemal priemer ich medziročnej harmonizovanej inflácie v referenčnom období presiahnuť priemer troch krajín s najnižšou infláciou, zvýšený o jeden a pol percentuálneho bodu. Referenčným obdobím bolo posledné známe dvanásťmesačné obdobie pre hodnotením krajiny. Referenčná hodnota sa vypočítavala z inflácie všetkých krajín EÚ, nielen z tých v eurozóne.

Ďalej, výnosy dlhodobých štátnych dlhopisov navzájom sa nemali priveľmi odlišovať. Priemer požadovaných výnosov desaťročných štátnych dlhopisov v referenčnom období nemal presiahnuť priemer takýchto dlhopisov tých krajín, ktoré boli referenčnými pre infláciu, zvýšený o dva percentuálne body. Referenčné obdobie bolo identické ako pre infláciu.

Krajiny ďalej museli pred vstupom preukázať a zároveň sa aj do budúcnosti zaviazali, že deficit ich verejného rozpočtu neprekročí v žiadnom roku hranicu troch percent nominálneho HDP. Zároveň, podiel verejného dlhu na HDP nemal prekročiť 60% HDP.

Posledným kritériom bolo kurzové kritérium, podľa ktorého mal byť kurz meny pristupujúcej krajiny stabilný voči ostatným menám členských krajín eurozóny a k euru. Fluktuačné pásmo bolo relatívne úzke ±2.25% okolo centrálnej parity stanovenej pri vstupe do dvojročného sledovaného obdobia v mechanizme ERM 2, pričom devaluácia domácej meny bola postačujúcou podmienkou pre vylúčenie krajiny z prístupových rokovaní. Revaluácia bola povolená. Toto kritérium nebolo potrebné, prirodzene, po vstupe do EMÚ dodržiavať.

O vhodnosti výberu samotných kritérií a aj samotných referenčných hodnôt možno viesť polemiku, avšak tak či tak ich mali krajiny dodržiavať. A dokonca nielen krajiny eurozóny, ale celá Európska únia tak, ako sa zaviazala v Pakte stability a rastu, ktorý je súčasťou Zmluvy o EÚ.  De facto plne v rukách vlád zostalo len kritérium fiškálneho deficitu, a teda aj verejného dlhu. Infláciu mohli však vlády ovplyvniť tiež, aj keď len obmedzene, napríklad prostredníctvom regulovaných cien. Kritérium výnosov na dlhopisoch vlády mali ovplyvňovať len prostredníctvom dôveryhodnosti svojej fiškálnej politiky. Kurzové kritérium samozrejme po vstupe do únie prestalo pre členské krajiny existovať.

Pozrime sa na to ako sa za posledných vyše 11 rokov tieto kritériá dodržiavajú.  
Inflačné kritérium

Za každý mesiac od vzniku eurozóny v januári 1999 do septembra 2010 sme zistili referenčnú hodnotu inflácie a túto hodnotu sme porovnali s hodnotou každej členskej krajiny eurozóny (tzn. s dvanásťmesačným priemerom medziročnej inflácie v krajine). Referenčnými krajinami boli všetky krajiny, ktoré boli v čase zisťovania členmi EÚ. Keďže ECB a Európska komisia by medzi referenčné krajiny pravdepodobne nezapočítala tie, pri ktorých by bol priemer medziročnej inflácie za posledných 12 mesiacov záporný, takéto krajiny sme (v každom mesiaci) vylúčili. A ďalej, keďže nie všetky súčasné krajiny eurozóny (EÚ) boli jej súčasťou od roku 1998, aby boli krajiny porovnateľné, plnenie kritérií sme hodnotili relatívne. Sledovali sme podiel obdobia, v ktorom krajina plnila kritériá na celom období pobytu krajiny v eurozóne (EÚ). Ak plnila po celý čas pobytu, plnila ich na 100%.

Zoznam referenčných krajín sa takmer každý mesiac menil, najčastejšie sa v ňom zobrazovalo Nemecko, Švédsko, Fínsko, Veľká Británia a Francúzsko, a teda veľké krajiny a severské krajiny.

Potom podľa tohto Nemecko a Rakúsko po celý čas pobytu v eurozóne dodržalo maastrichtské inflačné kritérium. Relatívne dobre ho plnilo aj Francúzsko, Belgicko, Fínsko, Taliansko, Cyprus a Holandsko. Na konci pelotónu sa len so 7.8 percentným plnením ocitlo Grécko. Z krajín mimo eurozóny ho na vyše 90% plnilo Dánsko a Švédsko. Naopak vôbec ho neplnilo Maďarsko a Rumunsko. Paradoxne tak napríklad Dánsko, ktoré nie je členom eurozóny, plnilo inflačné kritérium oveľa lepšie ako Grécko, a pritom kurzový režim malo takmer taký istý (dánska koruna je fixovaná na euro pri úzkom fluktuačnom pásme). Slovensko plnilo kritérium len na 60%, úspešné bolo najmä v druhej polovici svojho pôsobenia v eurozóne.

Kritérium výnosov štátneho dlhopisu

Toto kritérium patrilo medzi tie, ktoré krajiny poväčšine plnili.  V takmer celej histórii eurozóny od 1.1.1999 až do decembra 2008 nepresiahlo rozpätie medzi najnižším a najvyšším výnosom desaťročného štátneho dlhopisu spomedzi krajín eurozóny dva percentuálne body. Odchýlky nastali až príchodom hospodárskej krízy.

Opätovne zoberme do úvahy referenčné krajiny pre infláciu z predchádzajúceho hodnotenia. Potom dlhopisové kritérium neplnili na 100% len tri krajiny – za celý čas pobytu v eurozóne ho plnilo Írsko na 99.4%, Portugalsko na 99.2% a Grécko na 93.2%. Paradoxne, Portugalsko bolo v čase neplnenia kritéria výnosu na dlhopise referenčnou krajinou pre toto kritérium (malo nízku infláciu).
Kritérium rozpočtového deficitu

Kým inflačné a „dlhopisové“ kritériá ovplyvňujú národné vlády len nepriamo. Naozaj majú pod kontrolou len deficit. A ich výsledky sú veľmi slabé. Len dve krajiny po celých prvých 11 rokov trvania menovej únie plnili toto kritérium na 100% – Fínsko a Luxemburg. Belgicko „zlyhalo“ len raz, v roku 2009. Malta a Slovensko nesplnili kritérium ani raz, je to však dôsledok ich vstupu do eurozóny práve v období nástupu hospodárskej krízy. Až tragický prípad je Grécko, ktorého vlády nedokázali hospodáriť s deficitom nižším ako 3% HDP od roku 2001 ani raz.

Popravde treba ale dodať, že podľa Zmluvy o EÚ sa za neplnenie kritéria nepovažuje, ak sa nadmerný deficit postupne znižuje alebo k nemu došlo pod vplyvom dočasných faktorov. Toto sme ignorovali.

Kritérium verejného dlhu

Toto kritérium priamo súvisí s predchádzajúcim, keďže dlh je vlastne súčet deficitov. Len päť krajín toto kritérium plnilo počas celého svojho pôsobenia v eurozóne, medzi nimi aj Slovensko. Naopak, štyri krajiny ho ani raz nesplnili, pričom najhoršie na tom je Grécko, Taliansko a Belgicko. Posledne menovaná krajina bola ale jedinou, ktorá systematicky znižovala gigantický dlh, ktorý mala pri zrode eurozóny.   
Zhrnutie

Pokúsili sme sa zostaviť celkové poradie krajín podľa toho ako plnili kritériá od januára 1999 do septembra 2010 (inflácia a dlhopisy), resp. do konca roka 2009 (deficit a dlh). Každé zo štyroch kritérií má rovnakú váhu.

Potom je celkovo „najpoctivejšou“ krajinou Fínsko nasledované Luxemburskom. Obe krajiny plnili až tri zo štyroch kritérií na 100% po celý čas. Vcelku dobre (povedzme na úrovni 75% a viac) plnilo kritériá aj Holandsko, Cyprus, Írsko, Slovinsko a Španielsko. Veľké ekonomiky – Francúzsko, Nemecko a Taliansko  sa nachádzajú v druhej polovici rebríčka. Malta a Grécko plnili kritériá na menej ako 50%, Grécko dokonca len na úrovni 25% a bez dlhopisového kritéria plnilo zvyšné tri len na 2.6%. Kým však Malta vstúpila do eurozóny na začiatku roku 2008, Grécko svoju neschopnosť plniť kritériá preukazovalo už od roku 2001.

V skutočnosti možno penalizovať len neplnenie rozpočtového kritéria. Ani jedna krajina však nebola nikdy naozaj potrestaná. Ani Grécko, ktoré malo každý rok deficit vyšší ako 3% HDP. Veď napokon, maslo na hlave majú samotné piliere eurozóny – Nemecko, Francúzsko a Taliansko.

Ďalší uhol pohľadu je plnenie kritérií v jednotlivých rokoch fungovania eurozóny. V prvých dvoch rokoch krajiny plnili kritériá vcelku dobre, keď dokonca všetky splnili aj kritériu deficitu. Potom, s nástupom celosvetovej recesie, sa disciplína postupne uvoľňovala. Prispeli k tomu aj vlády veľkých krajín, ktoré vnímali zvýšenie rozpočtového deficitu ako nástroj na podporu ekonomiky a napokon tento názor aj v októbri 2005 presadili do Paktu stability a rastu. Rok 2004 bol v plnení kritérií najhorším, potom sa „disciplína“ (v dôsledku svetovej hospodárskej konjunktúry) postupne zlepšovala. V roku 2007 sa dostala na úroveň zo začiatku nultých rokov. V roku 2009 však prudko padla na „historické dno“.

Maastrichtské kritériá boli nastavené tak aby kontrolovali a zabezpečovali primeranú mieru konvergencie jednotlivých krajín. Dnes vieme, že divergencia v eurozóne sa za vyše 10 rokov trvania eurozóny nezmenšila, únia je stále rozdelená na centrum a periférie. Nemusí to však byť samozrejme len dôsledkom toho, že sa niektoré kritériá neplnili, ale že neboli vybrané správne kritériá. A možno by žiadne zmysluplné kritériá nepreukázali, že nejaká konvergencia v eurozóne vôbec nastala.

Pokračuj v čitaní

Žiadne nálepky

Akciové trhy s rôznou intenzitou zaostávajú oproti svojim novoročným hodnotám. Striedanie nálad spôsobuje to, že sa akcie beztrendovo hýbu v pomerne úzkom intervale.
Výnosy „benchmarkových“ dlhopisov sú na historických minimách. Kto by si kedy pomyslel, že nemecký dlhopis akejkoľvek splatnosti bude mať výnos pod 2,5% a ten s krátkou splatnosťou pod 1% ? Na druhej strane bolo nepredstaviteľné, aby člen eurozóny mal dlhopisové výnosy o 1000 bodov vyššie ako ten najlepší. Aj keď v Grécku horúčavy už spôsobili rôzne katastrofy.
Nemáme korunu. Už skoro dva roky. Má to svoje pozitíva a negatíva. O tých negatívach by Vám mohli hovoriť komerčné banky, ktoré stále nedokážu nahradiť výpadok výnosov zo zaniknutých konverzií na menovom páre EUR/SKK. Nevídaná volatilita menových párov okolitých krajín V3 dáva zabudnúť na to, že aj forint, zlotý a českú korunu čaká len konvergenčný príbeh tej našej koruny. A vstúpiť do komoditných mien brazílskeho realu, austrálskeho doláru, či ruského rubľa ? Teraz, keď tak posilnili a sú pre nás ďalekou neznámou ?
A čo tak komodity ? Zlato nám rastie. Je najvyššie v histórii. Spoľahnúť sa na odhady analytikov s neuveriteľnými cieľovými číslami v rozmedzí 2.000-5.000 USD alebo mať na pamäti nepopulárne historické štatistiky, ktoré poukazujú na to, že zlato má za sebou aj obdobia 10-ročných poklesov ? Alebo sa nájde nejaký „ropák“, ktorý skúpi 10% svetovej produkcie (bez fyzickej dodávky) a vyženie cenu ropy nahor, tak ako sa to snažil dosiahnuť špekulant na kakao ? Ropa sa vyvíja takmer rovnako beztrendovo ako akcie. Dokonca chýbajú aj okrajové odhady v podobe blížiacej sa ceny cez 100 USD, resp. jej pokles k 30 USD.
A klienti privátneho bankovníctva? Už sa stávajú sofistikovanejšími investormi. Jednak zažili aj pozitívne časy rastúcich a dlhotrvajúcich ziskov, jednak zažili poklesy, či dokonca obrovské straty. Myslím tých s väčším rizikovým apetítom. Tieto fakty dodajú klientom skúsenosti. A znalosti. Rozhodne aj vo vzťahu k ich privátnym bankárom. Ako dokázali oni zvládnuť a odkomunikovať zatiaľ nekončiacu finančnú krízu. Či klienta „ukecali“ na dominantný podiel provízne excelentného realitného fondu dovtedy zarábajúcich developerov alebo podľahli zázračným produktom finančného inžinierstva z dielne tvorcov CDO.
Dnes už klientovi nestačí mať individuálne portfólio tvorené termínovaným vkladom (aj keď s mierne lepšou sadzbou), peňažným, či dlhopisovým fondom (ktoré roky prinášali klientom pohodlný výnos pri sústavne klesajúcom poklese dlhopisovej výnosovej krivky; ale čo keď úroky na svojom dne stagnujú ?), či globálnym akciovým fondom (s ich 5-ročnými dvojcifernými rastami v období 2003-2007), čo bolo sem tam okorenené nejakou „štruktúrkou“ na posilňujúcu menu, či iné zaručene zarábajúce podkladové aktívum.
Kríza naučila privátnych bankárov zdvíhať telefóny aj pri klientskych stratách, naučila ich diverzifikácii portfólií, otvorenej architektúre a schopnosti reagovať na vývoj na finančných trhoch, či na produkty konkurencie.
Klient určite ocení keď mu správca jeho peňazí aktívne spravuje portfólio a sem-tam vyberie zisk pri vyčerpanom rastovom potenciáli alebo pristúpi k realizácii menej boľavej straty. Váži si keď portfólio nie je jednofarebne zastúpené produktmi jednej spoločnosti, resp. jej matky, dcéry, sestry, vnučky a privíta aj zaujímavú myšlienku konkurencie.
Náš zákazník, náš pán. Stále sa mi zdá, že to v mnohých službách na Slovensku neplatí. V privátnom bankovníctve je to nevyhnutnosť. A keď aj klient, v čase keď je 1-ročný EURIBOR mierne nad 1%, výnos 10-ročného dlhopisu Nemecka sa dotýkal hranice 2% nehovoriac o tom 3-ročnom, príde, že on by chcel mať stredne konzervatívne portfólio s miernym rizikom, likvidné a s výnosom cca 6%, tak mu privátny bankár neponúkne pokladničné poukážky Grécka alebo korporátny dlhopis neznámeho projektu. Tieto finančné nástroje spĺňajú atribút výnosu, avšak mierne rizikové rozhodne nie sú. O likvidite by sa tiež dalo polemizovať.
Skúsi sa pozrieť napríklad na to, že či nie je na trhu nejaký nástroj, ktorý by mohol byť reprezentantom výnosovej prémie (a posúval by portfólio od ultra konzervatívneho k stredne konzervatívnemu a prinášal by mu punc mierneho rizika) oproti výnosovej základni (zastúpenej štátnymi, bankovými, korporátnymi dlhopismi kvalitných emitentov). Ak si pozrie graf vývoja akciového indexu DJ EURO STOXX 50 od 1.1.2010, tak zistí, že sa index niekoľkokrát odrazil od hranice 2.500 bodov, pričom od druhého štvrťroku sa zdola s úctou pozeral na métu 3.000 bodov.
 

Doplniť to môže o pohľad analytika, či makroekonóma, ktorý mu rozhodne nedá dôvod na svetlé zajtrajšky, skôr naopak ho utvrdí v tom, že nás čaká dlhšie obdobie prešľapovania na mieste. Postupne sa mu zužuje množina možností. Má to byť likvidné, s dobrým výnosom, kvalitný emitent, riziko akceptovateľné a má to profitovať z pohybu v určitom intervale. Za predpokladu, že si klient osvojí tieto východiská (hlavne to, že index nezaznamená výraznú stratu, ani neprerazí strechu pri šokujúcom raste), tak si určite vypočuje prezentáciu o diskontných certifikátoch.
Diskontný certifikát je cenný papier s nasledovnými charakteristikami: má presne určenú splatnosť; je určené podkladové aktívum, od ktorého sa odvíja cena a výplata pri splatnosti; je určený cap – ochranná bariéra (t.j. konkrétna hodnota podkladového aktíva), ktorý definuje maximálnu výplatu pri splatnosti.
Diskontný certifikát je vždy menej rizikový (menej volatilný) ako samotné podkladové aktívum. Maximálny výnos je limitovaný a známy pri nákupe konkrétneho diskontného certifikátu. Otvorene, to je jeho nevýhodou Ak by podkladové aktívum výrazne išlo do plusových hodnôt, tak certifikát vo výkonnosti začne zaostávať. Riziko diskontného certifikátu významne závisí od voľby hodnoty „cap“; v prípade veľmi nízkeho „cap“ – u toho nastaveného hlboko pod aktuálnu hodnotu podkladového aktíva sa svojím rizikom a výnosom blíži k dlhopisom príslušného emitenta. V prípade veľmi vysokého „cap“ – u nastaveného minimálne pod aktuálnu hodnotu podkladového aktíva sa svojou volatilitou takmer vyrovnajú certifikátom alebo ETF, ktoré kopírujú dané podkladové aktívum.
Dosť bolo teórie. Skúsme si to ukázať na konkrétnom príklade. Ako podkladové aktívum si určíme už uvedený akciový index DJ EURO STOXX 50. Pozrieme si jeho aktuálnu hodnotu – cca 2.800 bodov. Zhodneme sa, že atribút nízkeho kreditného rizika spĺňa certifikát od nemeckého giganta DEUTSCHE BANK alebo bezškandálnej francúzskej BNP Paribas. Zvolíme si ročnú splatnosť, t.j. 23.september 2011.Máme vyselektované podstatné atribúty. Teraz môžeme ísť dvoma cestami. Buď si povieme požadovaný výnos a hľadáme ochrannú bariéru (cap), pri ktorej je tento výnos možno dosiahnuť alebo si určíme, že aká hodnota indexu je pre nás bezpečná (cap) a tomu bude zodpovedať určitý výnos. Skúsme ísť tou druhou cestou. Poviem si, že na základe mojich východísk považujem hodnotu indexu 2.250 bodov za bezpečnú. Predstavuje to možný pokles indexu o cca 20% oproti súčasnej hodnote. Zistím, že pri splatnosti 23.9.2011 tomu zodpovedá výnos 7,2%. Čo to znamená ? Ak index skončí v tento deň nad hodnotou 2.250 bodov (nezaujíma ma jeho hodnota počas obdobia), tak je môj výnos cez 7%. Pri poklese aktíva o 20% mám zisk !! 
Chcem si pre istotu posunúť cap ešte nižšie ? Voala. Rovnaký emitent, rovnaká splatnosť, nižší cap (napr. 2.000 bodov) a …. nižší výnos. 5,49%. Ale väčší pocit bezpečia.
Alebo naopak sa mi zažiadalo vyššieho výnosu ? No problema. Posuniem cap vyššie (bližšie k aktuálnej hodnote, napr. na 2.500 bodov) a výnos je už 9,55%. Samozrejme pri väčšom riziku.
Už počujem pesimistov, že čo ak hodnota indexu (ako podkladového aktíva) klesne o 30% (napr. pod 2.000 bodov) ? Odpoveď je jednoduchá. Majiteľ certifikátu stratí iba 10%. Ušetrenie tých 20% mu zabezpečí ochranná bariéra  – cap. Ako som už uviedol. Ak by index skončil v septembri 2011 na hodnote 3.500 bodov (čo by bol rast o cca 25%), tak majiteľ diskontného certifikátu zarobí len uvedených 6%. Čo Vy na to ? Flexibilné, že ?
V dnešnom svete privátneho bankovníctva by sa mal privátny bankár líšiť. Mal by byť originálny. Jedinečný. Zapamätateľný. Nevravím, že jedine diskontný certifikát je liek na všetko. Ale je to myšlienka, ktorá určite pri vhodnej prezentácii zaujme. Klient si zapamätá. Privátneho bankára. Nositeľa myšlienky. To je dôležitý moment. Určite viete, že väčšina majetných klientov si svoj majetok diverzifikuje. Medzi viacero bánk. Medzi viacero privátnych bankárov.
A keď pri pohľade do klientovho reportu povie privátny bankár, že ten americký aktívne riadený akciový fond s ročnou nákladovosťou 2,5% zaostáva za svojim benchmarkom (ktorým je index S&P 500) o 10%, pričom on odporúča ETF (pasívne riadený fond) naviazaný na index S&P 500 s nákladovosťou 0,1% a výkonnosťou takmer identickou ako uvedený index, tak má takmer vyhrané. Klient určite ocení jeho efektívny pohľad na vec, prehľad o finančných nástrojoch, odstup a prvok nezávislosti. Rovnaké riziko, rovnaký benchmark, lepší (nezamieňať s pozitívnym) výnos. ETF sa v poslednom období výrazne dostávajú do popredia. Jednak u portfólio manažérov, jednak u investorov. Správcovia pasívne riadených fondov už dokážu uviesť na trh ETF na akékoľvek podkladové aktívum. Sektory a regióny pri akciových indexoch, druhy a splatnosti dlhopisov, úrokové sadzby, rôzne komodity. Dokonca aj inverzné (investor zarába na poklese podkladového aktíva), či „multiplikačné“ (investor dosahuje pri raste alebo poklese podkladového aktíva násobné zhodnotenie). Ich obľúbenosť je na mieste. Až 90% aktívne riadených fondov má horšiu výkonnosť ako nimi stanovený benchmark. A nielen preto, že sú často o 70% lacnejšie manažované.

Finančné trhy ponúkajú doslova všehochuť investičných nástrojov. Ak je investor na základe ich posledného vývoja konzervatívnejší a inklinuje k produktom s garanciou vloženej istiny, tak má k dispozícii garantované certifikáty. Viete koľko ich je ? 24.876. Vložená istina sa mu pri ich splatnosti vráti a výnos závisí od rastu podkladového aktíva. Ich obrovskou výhodou v porovnaní s garantovanými produktmi (tie sú chrlené takmer všetkými bankami) je ich likvidita. Schopnosť ich speňaženia je diametrálne odlišná. Pravdou je, že trhové podmienky môžu siahnuť aj na vloženú istinu, ale sankcie pri predčasnom ukončení garantovaných produktov bývajú často aj dvojciferné.
Naopak ak je investor alebo portfólio manažér presvedčený, že to najhoršie je už za nami a chce využiť solídne kreditné marže rizikových emitentov, tak má po ruke „high yield“ dlhopisové fondy. Osvedčených správcov s dlhodobo dobrou „performance“. Ich výhodou je to, že aj za 20.000 EUR si vie kúpiť riziko desiatky emitentov. Opakujem sa, ale opäť by som pri nich zvýraznil likviditu.
Invencia, akčný rádius, pestrosť, preferencia klientových predstáv. To sú atribúty moderného privátneho bankovníctva. Počúvať klienta. Jeho predstavy. Nevtláčať mu svoje vlastné.
A čo povedať na záver ? Kedysi privátnemu bankárovi stačilo presvedčiť klienta na dlhopisový podielový fond, ktorého výkonnosť takmer bezpracne výrazne prevyšovala úrokové sadzby termínovaných vkladov. To znamenalo, že na privátneho bankára nebol vyvíjaný žiaden tlak. Tlak byť aktívny, tlak na sústavné vzdelávanie, tlak na hľadanie optimálnych možností, tlak na ponúkanie zaujímavých riešení. Finančná kríza, nízke úrokové sadzby a množstvo neštandardných javov na finančných trhoch sú prvkami vytriezvenia. Klienti budú so svojimi peniazmi hľadať pripravených.

Pokračuj v čitaní

Žiadne nálepky

Úrokové sadzby v eurozóne sú už takmer rok a pol na minimách. A viacero indícií hovorí, že tam ostanú ešte veľmi dlho.

 V prvom rade oživenie ekonomiky je krehké. Domáci dopyt je ohrozený slabým trhom práce – v niektorých krajinách je nezamestnanosť extrémne vysoká a v niektorých naopak relatívne nízka, ale zase rast miezd je slabý. Firmy sa oddlžujú, domácnosti viac sporia. Vysoký verejný dlh bude treba riešiť mohutným uťahovaných výdavkových opaskov. Navyše, čím viac sa verejný dlh v týchto krajinách zväčšuje a  predražuje, tým sú možnosti na šetrenie nižšie. Hovoríme o väčšine eurozóny. Riziká pretrvávajú aj na exportných trhoch eurozóny. Americkú ekonomiku rovnako ohrozuje len pomalá tvorba pracovných miest, keď nezamestnaní pochádzajú z v minulosti prosperujúceho sektoru nehnuteľností, kde sa konjunktúra už nebude opakovať. Navyše, cena nehnuteľností stagnujúca na nízkych úrovniach limituje mobilitu pracovnej sily. Zlé hypotéky naďalej zaťažujú bankové bilancie. Nárast verejného zadlženia je obrovský a v budúcnosti bude vyžadovať tvrdé riešenia. Ak teda aj oživenia v budúcnosti zrýchli, vláda ho pravdepodobne využije (aspoň) na spomalenie zadlžovania, nie na zvyšovanie sadzieb. Riziká sú aj na ďalších trhoch. Rozvojové krajiny sa po nástupe krízy poväčšine rozhodli masívne menovo a fiškálne stimulovať. Teraz musia svoje prehriate ekonomiky utlmovať.

 Vysoký verejný dlh nielen utlmuje budúci hospodársky rast v eurozóne, ale priamo znižuje solventnosť týchto krajín a následne aj bánk, ktoré majú dlh vo svojich portfóliách. Pri zvyšovaní sadzieb by boli ešte viac ohrozené aj tzv. bezpečné krajiny, ktoré by museli svoje banky zachraňovať z verejných zdrojov. Podobne by boli zvyšovaním sadzieb ohrozené aj zadlžené domácnosti, firmy.

 A napokon, aj samotná činnosť ECB naznačuje, že sadzby budú nízko ešte dlhší čas. Banka je veľmi opatrná, napríklad opätovne predlžuje obdobie poskytovania neobmedzenej likvidity pre bankový sektor. Aj vyhlásenia guvernérov sú ostražité. Ďalej, banka a ďalšie autority presadili aj vznik eurovalu. Ten jednak trh upokojuje a jednak zvyšuje potenciál eura ako rezervnej meny. Euro posilňuje a znižuje konkurencieschopnosť európskeho exportu na svetových trhoch. Platí  to najmä o vzťahu eura k americkému doláru a na ňom takmer naviazanom čínskom juane. Oživenie európskeho hospodárstva sa tak spomaľuje.

 Na druhej strane, scenár dlhodobo nízkych úrokov má niekoľko rizík. Euroval nielenže posilňuje euro, ale aj znižuje rizikové prirážky na dlhopisoch problematických krajín v eurozóne. Znižuje náklady na dlh, pomáha fiškálnej konsolidácii a napokon aj konjunktúre.

 Konjunktúre môže napomôcť aj masívna industrializácia rozvojových krajín. Tá postupne zvyšuje bohatstvo tamojších domácností, zvyšuje ich spotrebu a import (aj) z eurozóny.

 Najväčšie riziko ale spočíva v prípadnom raste cien ropy alebo potravín. Súčasná cena ropy na úrovni 70 – 80 dolárov za barel by nemala limitovať investície do odvetvia a mala by tak zabrániť skokovitému rastu cien v budúcnosti. Avšak, pri neočakávanom zrýchlení svetovej ekonomiky sa ceny ropy môžu dosť na vyššie úrovne aj celkom rýchlo. Ceny potravín sú v strednodobom horizonte v podstate neodhadnuteľné, pretože hlavným faktorom (okrem dlhodobých – demografických, klimatických faktorov), je úroda, ktorej vývoj je neistý (záplavy, suchá).

 A tak, hoci je upadnutie ekonomiky eurozóny do recesie nepravdepodobné (jednak v globalizovanej ekonomike firmy rýchlejšie nájdu ostrovčeky rastu a jednak autority „istia“ hospodárstvo pred prudkým poklesom), fiškálne stimulácie budú v eurozóne silné aj v roku 2011. Menová reštrikcia cez zvyšovanie sadzieb by pôsobila čudne. Nevhodne by zvýšila náklady na prefinancovanie dlhu, posilnila euro a zvýšila riziko problémov v bankovom sektore. Konsolidácia bude, aj vzhľadom na rizikovú svetovú konjunktúru, len postupná a veľmi mierna.

 Zvyšovania sadzieb v eurozóne sa tak pravdepodobne nedočkáme ani v roku 2011. Vieme si dokonca predstaviť, že by k nemu došlo až v roku 2013. Guvernér ECB Jean – Claude Trichet končí vo svojej funkcii 31. októbra 2011. Sadzby tak už zvyšovať nebude.

Pokračuj v čitaní

Žiadne nálepky