Zasiahnuté prefektúry potrebujú rýchlu obnovu infraštruktúry

Krajinu tvoria štyri veľké ostrovy – zo severu na juh na juh Hokkaidó, Honšú, Šikoku a Kjúšú. Rozloha Japonska je 378 000 km2, čo je len o niečo viac ako rozloha Slovenska a Poľska dohromady alebo napríklad ako rozloha Nemecka. Na tomto území však žije vše 127 mil. obyvateľov. Hustota obyvateľstva je oproti Slovensku trojnásobná. Severný ostrov Hokkaidó má najnižšiu hustotu, inde je viac – menej obyvateľstvo rozvrstvené rovnomerne. Hlavný obývaný pás sa tiahne prevažne po východnom pobreží ostrova Honšú od jeho polovice od hlavného mesta Tokio smerom na juh cez aglomeráciu Osaka – Kobe k mestu Hirošima na juhu najväčšieho ostrova Honšú. Až 12 miest má nad 1 mil. obyvateľov a 85 miest má viac ako 300 000 obyvateľov. V aglomerácii okolo hlavného mesta Čiba-Jokohama-Tokio-Kavasaki žije približne 30 mil. obyvateľov.

Japonsko je administratívne rozdelené do 47 prefektúr. Zemetrasenie a následné cunami z 10.3.2011 zasiahlo najmä štyri pobrežné prefektúry v severovýchodnej časti ostrova Honšú – od severu na juh – Ivate, Mijadži, Fukušima a Ibaraki. Najviac postihnutou je Mijadži, vrátane miliónového mesta Sendai ležiaceho na pobreží. Mesto Sendai  je najbližšie k epicentru zemetrasenia, ktoré bolo vzdialené v otvorenom mori 130 km od neho na východ v hĺbke 32 km pod hladinou mora. Prefektúra Mijadži navyše patrí k najosídlenejším prefektúram, s nadpriemernou hustotou obyvateľstva. Ostatné tri prefektúry sú len mierne v hustote obyvateľstva podpriemerné. Mijadži a Ibaraki sú nadpriemerne urbanizované a sú dôležité aj ako poľnohospodárske oblasti (podiel ryžových a ostatných polí je nadpriemerný na úkor lesov a lúk). Navyše sú tietop dve prefektúry nadpriemerne nížinaté, čo umožnilo hladký postup vlne cunami. Celkovo je tak pravdepodobne prefektúra Mijadži najviac postihnutou oblasťou.

Vo všeobecnosti sú v Japonsku malé regionálne rozdiely v príjmoch obyvateľov (s miernou výnimkou Tokia, kde sú vyššie priemerné príjmy). Všetky štyri prefektúry boli v tomto parametre podpriemerné – od severu na juh od 75% priemeru po 92% priemeru celoštátneho príjmu na obyvateľa. V posledných rokoch zaznamenala nadpriemerný hospodársky rast Fukušima.  Dve južnejšie prefektúry – Fukušima a Ibaraki – majú v rámci všetkých prefektúr nadpriemerné obchodné väzby na zvyšok Japonska, navyše majú nadpriemerný podiel priemyslu. Najmä Fukušima má relatívne významnú priemyselnú infraštruktúru. Na druhej strane, prefektúra Mijadži má nadpriemerný podiel veľkoobchodu a maloobchodu a aj prepravných služieb. Všetky tieto prefektúry sú aj dopravne veľmi významné, napríklad v Mijadži vedie blízko pobrežia dôležitá cesta na sever Honšú a k ostrovu Hokkaidó. Všetky 4 prefektúry majú nadpriemerný podiel poľnohospodárskej infraštruktúry. Všetky prefektúry sú z viacerých dôvodov „dôležité“ pre Japonsko a rýchlosť obnovenia infraštruktúry bude kľúčová nielen pre všetky prefektúry, ale aj pre krajinu ako celok.

Fukušima robí starosti

Pokiaľ ide o celkovú elektroenergetickú infraštruktúru, približne 5 – 10% energie vyrába Japonsko vo vodných elektrárňach, 65 – 70% v tepelných a 20 – 25% v jadrových (podľa celkového odberu v rôznych fázach konjunktúry – výkon jadrových elektrární je stabilnejší). Japonsko má 25 jadrových elektrární, 55 reaktorov. Hlavná oblasť výskytu jadrových elektrární je v strede ostrova Honšú na západnom pobreží v oblasti Kjóta. Na zasiahnutom východnom pobreží sú 4 funkčné jadrové elektrárne (Onagava, Fukušima 1, Fukušima 2 a Tokai) a jedna vo výstavbe. Elektrárne Fukušima 1 a 2 sú druhou a treťou najvýkonnejšou elektrárňou zo všetkých jadrových elektrární, ich maximálny výkon predstavuje spolu 16% výkonu všetkých jadrových elektrární. Všetky 4 elektrárne, ktoré by mali byť odstavené, disponujú výkonom na úrovni 23% celého jadrového výkonu alebo 5% celkového výkonu všetkých japonských elektrární. Spolu by malo byť v Japonsku až 115 elektrární (60 vodných, 25 jadrových, 17 plynových), ostatné by mali fungovať v poriadku. Najvážnejšia je situácia v jadrovej elektrárni Fukušima 1, ktorú prevádzkuje jeden z desiatich štátom regulovaných prevádzkovateľov elektrární, spoločnosť Tokio Electric Power Company (TEPCO). Elektráreň má 6 reaktorov a bola dokončená v rokoch 1971 – 1979 spoločnosťami General Electric, Toshiba a Hitachi.

Výpadky energie 5% kvôli odstaveniu štyroch jadrových elektrární bude pravdepodobne možné nahradiť zvýšenou kapacitou v iných elektrárňach, ak to bude možné kvôli stavu sieťovej infraštruktúry. Navyše, zničený priemysel v postihnutej oblasti zníži celkový dopyt po energiách.

V najbližšom horizonte je kľúčovým faktorom vývoj v elektrárni Fukušima 1. Z množstva odborných a často protichodných informácií možno vyfiltrovať dva hraničné scenáre – optimistický a pesimistický – a jeden stredný scenár. Pri optimistickom scenári sa podarí zapojiť chladenie reaktora a situácia by sa dostala pod úplnú kontrolu. Postupne, tak ako by sa namerané hodnoty radiácie v okolí elektrárne  znižovali k „bezpečným“ hodnotám, evakuovaní obyvatelia by sa vracali do svojich domovov a Japonsko by sa sústredilo len na obnovenie infraštruktúry a produkcie. Proces odstávky by trval niekoľko mesiacov, pričom by sa už pravdepodobne elektráreň Fukušima 1 už nikdy nesprevádzkovala. Samotná elektráreň v hodnote približne 5 mld. USD by musela byť síce odpísaná, ale napokon ide o jednu z najstarších elektrární (spolu s Tokai).

Pri strednom scenáru by došlo k masívnejšiemu úniku radiácie (udalosť by sa stala po Černobyle) druhou najväčšou jadrovou udalosťou v histórii jadrových elektrární, ale vietor by odvial radiáciu smerom nad Pacifik. Dôsledky radiácie by sa internalizovali a Japonsko by sa stalo len súčasťou celosvetových debát o dôsledkoch.
  
Pri negatívnom scenári by došlo tiež k masívnejšiemu úniku radiácie ako v predchádzajúcom prípade – navyše z plutóniového reaktora číslo 3 -  a vietor by odvial radiáciu nad územie Japonska a hlavného mesta Tokia. Niektoré prvky majú polčas rozpadu niekoľko sekúnd, ale plutónium má polčas rozpadu (doba, za ktorú sa zníži radiačné vyžarovanie o polovicu) až 24 000 rokov (a napokon sa mení na urán s polčasovom rozpadu 700 000 rokov). Japonsko by bolo trvalo kontaminované radiáciou.

Optimistický scenár

V optimistickom scenári by sa prestalo hovoriť o jadrovej hrozbe a krajina by sa sústredila na obnovu infraštruktúry. V novodobej japonskej histórii je táto katastrofa porovnateľná len so zemetrasením v Kóbe 17. januára 1995. Zahynulo približne 6 500 ľudí. Celkové škody vtedy dosiahli približne 10 bil. jenov (pri kurze 100 JPY/USD) asi 100 mld. USD.

Tesne po zemetrasení začal jen posilňovať, pretože sa očakávalo, že japonské subjekty (vláda, súkromný sektor) budú repatriovať časť svojich investícií v zahraničí a že sa zvýši import z USA. Posilňujúci sa jen a v očakávaní hospodárskeho poklesu klesajúce výnosy na štátnych dlhopisoch pritiahli množstvo špekulantov. V priebehu troch mesiacov jen posilnil voči doláru o 20%. Potom po zasadnutí G7 v apríli 1995, na ktorom USA potvrdilo politiku silného dolára, prudko otočil a už v septembri 1995 bol na úrovni pred zemetrasením. Akciový index Nikkei spadol okamžite o 10% a potom do júla postupne strácal. Celkovo  za januára do júla spadol o 25%. Napokon však do konca roku 1995 straty vymazal. Hospodárstvo ani  nezaznamenalo pokles – HDP aj v prvom a aj v druhom štvrťroku 1995 vzrástlo medzikvartálne o 0.8%.

Súčasná situácia je komplikovanejšia. Zemetrasenie v Kóbe, aj keď bolo v husto zastavanej oblasti, bolo slabšie a zasiahlo menšie územie. Navyše sa nevyskytlo cunami, rozsah zničenej infraštruktúry bol nižší. Vtedy ani nehrozila radiácia, ktorá teraz jednak vyhnala z územia približne 200 000 ľudí a jednak rozriedila pozornosť, ktorá by bola potrebná na obnovu infraštruktúry. Terajšie priame škody sa odhadujú predbežne na 200 mld. USD, obnova bude dlhšia. Zmenilo sa aj globálne prostredie.

Súčasné tlaky na posilnenie jenu sú silné – množstvo špekulantov vidí analógiu s minulosťou. V porovnaní s rokom 1995 sú škody pravdepodobne vyššie a krajina má 6 – násobok zahraničných rezerv v porovnaní s rokom 1995. Spomalia pravdepodobne aj zahraničné investície Japonska. Ďalej USA celkovo nepotrebujú silný dolár, lebo by pri krehkej domácej spotrebe v USA obmedzil príležitosti pre americké podniky na zahraničných trhoch. Silnejší jen zlacňuje dovážané energie a  tovary a služby potrebné pri obnove.

Na druhej strane, Japonsko je otvorenou ekonomikou s vysokým podielom exportu tovarov a služieb na HDP. Jen už prudko v kríze posilnil aj voči USD aj voči EUR približne o 30% a  ďalšie oslabenie medzinárodnej konkurencieschopnosti japonského priemyslu v krátkodobom horizonte a pri súčasnej katastrofe je neželateľné. Centrálna banka už na devízovom trhu intervenovala a pravdepodobná spoločná intervencia viacerých centrálnych bánk zabráni ďalšiemu zhodnoteniu jenu. Sťahovanie peňazí do Japonska nie je výhodné ani pre zahraničné vlády a centrálne banky, keďže by zvýšili požadované výnosy na dlh. Pravdepodobnosť posilňovania jenu je malá.

Akciový index Nikkei po pondelkovom poklese o 6.2% a utorkovom o 10.6% v réžii hedžových fondov sa zotavil a momentálne sa zastavil na úrovni približne 9200 bodov, približne 10% pod úrovňou spred zemetrasenia. Trh vyčkáva, ako dopadne chladenie reaktorov vo Fukušime. Ak by sa podarilo situáciu upokojiť, index by pravdepodobne okamžite zamieril na ešte vyššie úrovne.

Spomalenie japonskej ekonomiky by sa mohlo rozložiť do viacerých štvrťrokov, nemuselo by však byť výrazné. Obnovenie infraštruktúry by pri najpesimistickejších škodových odhadoch nemalo presiahnuť 5% ročného HDP krajiny, pričom ako by bolo financované prostredníctvom dlhu, bolo by rozložené do viacerých rokov (dobe splatnosti tohto dlhu). Samotné financovanie obnovy infraštruktúry extrémne nezaťaží japonské verejné financie, aj keď verejný dlh presahuje 200% HDP. Skutočnou hrozbou je strata obchodných, logistických príležitostí kvôli zničenej infraštruktúre. A na verejný rozpočet dopadne vplyv poklesu daňových príjmov. Samozrejme, dopad pre firmy je individuálny v závislosti od toho, či mala firma v zasiahnutej oblasti výrobné kapacity alebo dováža z postihnutej oblasti výrobné vstupy.

Dopad na svetovú ekonomiku by bol zanedbateľný, trajektória vplyvov by bola zmiešaná. Podiel Japonska na svetovom HDP je približne 6%. Oslabenie japonskej ekonomiky povedzme o 5% by spomalilo tempo rastu svetového HDP len o 0.3%. Navyše, japonské produkty sa pohybujú vo vysoko konkurenčnom prostredí a v značnej miere by boli nahradené produkciou z iných regiónov. Zníženie konkurencie by ale prinieslo zvýšenie ceny týchto produktov, dopad na ziskovosť konkurencie a cenu jej akcií by bol pozitívny. Obnova Japonska by zvýšila dopyt po komoditách a tlačila na zvýšenie ich cien. A naopak, straty by utrpeli tie firmy a štáty, ktoré do Japonska vyvážajú, napríklad Južná Kórea.

Stredný scenár

V strednom scenári by došlo k masívnejšiemu úniku rádioaktivity, ale vplyvom vetra by sa rádioaktívny spad rozptýlil po celom svete. Problém by sa internalizoval. Japonsko by sa pravdepodobne spočiatku nevyhlo silnej pozornosti, dovoz z Japonska by podliehal kontrolám na rádioaktivitu. Potom by sa ale pozornosť sústredila na riešenie dôsledkov rádioaktívneho spadu po celom svete. Napätie by využili rôzne záujmové skupiny pre svoje ciele, napríklad v prospech obnoviteľných zdrojov energie. Ak tomu rozumieme dobre, na rozdiel od černobyľskej elektrárne nie je vo Fukušime grafit, a tak by rádioaktívny mrak bol viac – menej plynový, nie prachový. Jeho rozptyl by bol širší a ovplyvnil by vzdialenejšie územia a s menšou intenzitou. Kľúčovou premennou by bola sila vetra a prvky, ktoré by sa uvoľnili (kvôli polčasu rozpadu).

Dopady na japonskú a svetovú ekonomiku by boli s miernymi modifikáciami podobné ako v optimistickom scenári. Ale napríklad ceny elektriny by boli pod väčším tlakom.

Pesimistický scenár

V tomto scenári dochádza k masívnemu úniku rádioaktivity, ktorá vplyvom vetra dopadá na hlavné mesto Tokio a zasiahne veľkú časť Japonska. Dochádza z zamoreniu plutóniom, ktoré má dlhý polčas rozpadu a navyše je ťažkým prvkom, takže sa koncentruje miestne. Pre japonskú exportne orientovanú ekonomiku je image životne dôležitý. Už teraz zneužívajú niektoré krajiny japonské nešťastie na svoje politicko – ekonomické ciele, v prípade realizácie najhoršieho scenára by bola táto politika oveľa silnejšia. Medzinárodná konkurencieschopnosť Japonska by bol na dlhý čas oslabená. Navyše, rádioaktívny spad by ekonomicky dopadol aj na bezprostredných susedov – exportne orientovanú Južnej Kórey a hospodársky silné východné čínske pobrežie.

Predpokladáme, že Japonsko si toto uvedomuje,  sleduje všetky parametre (v reaktoroch a aj povedzme meteorologické faktory) a urobí všetko pre to, aby sa tomu vyhlo. Naplnenie pesimistického scenára považujeme za vysoko nepravdepodobné. Dôsledky by boli oveľa väčšie ako náklady na zabránenie takejto situácii, vrátane „plánovaných“ obetí na životoch záchranárov.

Záver

Japonsko je vo viacerých parametroch výnimočné spoločenstvo. Kvôli stáročiam relatívnej ostrovnej izolácie v podmienkach opakujúcich sa prírodných katastrof si vybudovalo schopnosť ustáť nepriazne prírody, a aj ľudského konania.  Pevne veríme, že ustane aj túto katastrofu.

Pokračuj v čitaní

Žiadne nálepky

Na poslednej schôdzi Rady guvernérov Európskej centrálnej banky 3. marca zostali sadzby nezmenené (základná sadzba na 1%). Následná tlačová konferencia bola pomerne zaujímavá. Guvernér Jean – Claude Trichet vo vzťahu k rastúcim inflačným očakávaniam použil slová „silná ostražitosť“, čo v preklade znamená, že sa na najbližšej schôdzi 7. apríla sadzby pravdepodobne zvýšia. Druhým dychom Trichet naznačil, že ak by aj k rastu sadzieb došlo, nemusí ísť nevyhnutne o začiatok série zvyšovaní, ale že môže ísť len o jedno deklaratórne zvýšenie. Veľkosť zmeny nespresnil, ale doposiaľ pod jeho vedením ECB na jednom stretnutí nezvyšovala sadzby viac ako o 0.25 percentuálneho bodu. Na druhej strane jeden z vplyvných členov Rady guvernérov, Axel Weber, nevyvrátil špekulácie, že na konci roku by mohla byť sadzba na 1.75%.

Hlavným dôvodom pre zvyšovanie má byť strach z prenosu súčasnej vysokej komoditnej inflácie (kvôli rastu cien potravín a hlavne energií) do inflačných očakávaní v eurozóne. Tie by mohli vyvolať tlak na rast miezd a inflačné koleso by sa podľa ECB mohlo rozkrútiť. Fiškálne problémy eurozóny a prípadné problémy bankových sektorov je vraj potrebné riešiť neštandardnými a ad hoc opatreniami. K vývoju eura, ktorý je ďalšou nohou menovej politiky, sa Jean – Claude Trichet nevyjadril. 

Tieto argumenty pre rast sadzieb nie sú jednoznačné. Zvyšovanie sadzieb by mohlo priniesť viac problémov ako úžitku.

Komoditná inflácia nie je dôvodom pre rast sadzieb

Medziročná inflácia meraná harmonizovaným indexom sa v januári v eurozóne vyšplhala na 2.3 %, pričom inflačný cieľ Európskej centrálnej banky je 2%. Najvyššia inflácia je v dvoch z troch najväčších spotrebných odboroch – pri bývaní a doprave (tretím sú potraviny). Eurozóna je čistý energetický prijímateľ, a tak sa čisté platby pre dodávateľov energií (ropné štáty) zvyšujú, inflácia v týchto sektoroch preto domáci dopyt oslabuje. Ďalej, eurozóna a jednotlivo jej členské štáty majú vysoký podiel exportu tovarov na HDP a vyššie dopravné náklady znižujú konkurencieschopnosť exportov. Komoditná inflácia nie je znakom konjunktúry eurozóny.

Napokon, jadrová inflácia (bez energií, potravín, alkoholu a tabaku) je stále na medziročných 1.1%, len bez cien energií je inflácia medziročne v januári na 1.3%. Časť celkovej inflácie navyše pochádza z rastu nepriamych daní v niektorých krajinách, ktoré sú súčasťou opatrení na stabilizáciu verejných rozpočtov.

Takmer niet pochýb, že ceny komodít budú z dlhodobého hľadiska rásť, ale ich prudký rast môže na začiatku vzostupu konjunkturálneho cyklu spôsobiť výrazné spomalenie oživenia svetovej ekonomiky. Rast sadzieb v eurozóne nemá žiaden vplyv na zníženie cien ropy či potravín, môže len pomôcť znížiť celosvetový dopyt a tak sa zníži aj cena. Pokles dopytu je ale neželateľný. Navyše, v záujme samotných ropných krajín je nedopustiť prílišné zvyšovanie ceny ropy. Následné spomalenie svetovej konjunktúry by mohlo prudko znížiť cenu ropy a oslabiť tok petrodolárov potrebných na udržanie režimov najmä arabských krajín. Prudký skokovitý rast cien ropy by bol pre ne ekonomickou a možno aj politickou samovraždou. Sami pravdepodobne vyvinú tlak na zvýšenie produkcie. Cena ropy môže už v blízkej budúcnosti klesnúť.

Sekundárne efekty vyššej inflácie

Z viacerých vyjadrení vedenia ECB badať strach zo dopadov vyššej komoditnej inflácie do mzdových požiadaviek, ktoré by „roztočili“ inflačné koleso. Pri mzdových požiadavkách sa skloňujú najmä požiadavky nemeckých odborov, ktoré v jednotlivých odvetviach žiadajú často 5 až 7 percentné mzdové nárasty. V čase krízy mzdy rástli 1 – 2 percentným tempom, čo mimochodom zvýšilo konkurencieschopnosť nemeckých podnikov na medzinárodnom trhu a pomohlo Nemecku stať súčasnou hviezdou.

Požiadavky na rast miezd sú prirodzené v tých krajinách eurozóny, ktorých ekonomika napreduje (Nemecko, Rakúsko, Benelux, Fínsko). Jednoducho, tieto krajiny konkurujú technológiami a nie lacnou pracovnou silou. A ďalej, pri nízkej nezamestnanosti blízko úrovne prirodzenej miery vzniká nadmerný tlak na rast miezd a uvažovať o vyšších sadzbách je vcelku legitímne.

Ale, ECB by mala vziať do úvahy, že nie je bankou len pre prosperujúcejšiu časť menovej únie, ale pre celú eurozónu. Napríklad v Španielsku sa nezamestnanosť šplhá k 20 – tim percentám, Írsku či Grécku k 15 – tim. Aktuálne vyššiu infláciu v prosperujúcejšej časti eurozóny by mala ECB a ďalšie európske inštitúcie využiť na tlak na prísne fiškálne opatrenia v tých regiónoch, ktoré sú teraz zasiahnuté dôsledkami predchádzajúcej nadmernej fiškálnej a úverovej expanzie a kde vyrovnávanie sa s týmito dôsledkami nevyhnutne spomaľuje domácu spotrebu a vyvoláva defláciu. Celkový vplyv na infláciu by bol vyrovnaný. Okrem toho, aj teraz vo väčšine krajín eurozóny fiškálna expanzia pokračuje.

Rast úverov je podpriemerný  

Rast sadzieb podporuje sporenie a obmedzuje požičiavanie. Celkové množstvo peňazí v obehu sa znižuje a inflácia klesá (a naopak). Keď v decembri 2005 začala ECB po dva a pol roku sadzby zvyšovať, firemné úvery rástli medziročne o 8%, úvery pre domácnosti o 9.9% (spolu 9.1%). Tesne pred vypuknutím hlavnej krízovej drámy, v júli 2008 pri podobnom cenovom komoditnom tlaku ECB zvyšovala sadzby posledný krát a úvery pre firmy rástli medziročne o 13.1% a pre domácnosti o 4.1% (spolu 8.3%). V januári 2011 rástli firemné úvery medziročne o 0.3% a úvery pre domácnosti o 4.5% (spolu o 2.4%).  Rozdiel je zjavný.

Udržateľnosť verejných rozpočtov a garancia celistvosti

Rast úrokových sadzieb ECB nemá priamy vplyv na zvýšenie výnosov dlhopisov krajín s napätými verejnými financiami. Trh totiž požaduje vysoké výnosy na ich dlhopisy kvôli kreditnému riziku (riziku nesplatenia), nie kvôli vysokým úrokovým sadzbám. Zvýšenie sadzieb (aj samotné očakávanie zvýšenia sadzieb) ale zvyšuje výnosy dlhopisov tých krajín, ktoré sú garanciou celistvosti eurozóny. Tým v systéme garancie (eurovalu) zhoršuje kreditnú pozíciu problematických krajín eurozóny.

Dôkazy sú evidentné. Keď na prvom zasadnutí ECB v tomto roku, dňa 13. januára, bola rétorika Jeana –Claudea Tricheta prekvapivo veľmi prísne protiinflačná (tón zmiernil na zasadnutí ECB o mesiac neskôr) výnosy cenných papierov či na kratšej alebo na dlhšej splatnosti začali okamžite stúpať. Napríklad ročná medzibanková sadzba Euribor sa od polovice januára do konca prvej dekády marca zvýšila o 0.4 percentuálneho bodu. A pokiaľ sa výnosy na nemeckých päťročných štátnych dlhopisoch zvýšili o 0.8 percentuálneho bodu (z 1.8% na 2.6%), výnosy portugalských sa zvýšili o 2.1 percentuálneho bodu (z 5.7% na 7.8%) a gréckych až o 2.4 percentuálneho bodu (z 12.5% na 14.9%, maximálna úroveň za obdobie členstva Grécka v eurozóne).  Len za posledné dva mesiace až štyrom krajinám eurozóny – Cypru, Grécku, Írsku a Španielsku – znížila aspoň jedna z troch najvýznamnejších ratingových agentúr – Moody´s, Standard & Poors a Fitch – rating alebo ratingový výhľad.

Bankový sektor

Bankový sektor v eurozóne je obrovský. Nezriedka majetok najväčších bánk dosahuje veľkosť ročného HDP materských, aj veľkých, krajín.  Zvýšenie úrokových sadzieb zaťaží zdroje bánk. Aby to banky ustáli bez zhoršujúcej sa ziskovosti a tým aj tlaku na ich kapitál, musia tieto zvýšené náklady preniesť do úverov alebo do iných nástrojov s vyššími výnosmi. Avšak v situácii napätosti na finančnom trhu a len sa pomaly rozbiehajúcej konjunktúry a často aj vďaka fixným úrokovým sadzbám na úveroch sú takéto možnosti veľmi obmedzené. Zvýšenie sadzieb tak môže zhoršiť postavenie bankového sektora v niektorých krajinách a zvýšiť napätie na finančnom trhu.

Ďalej, zvyšovanie sadzieb by významne zhoršilo postavenie bankových sektoroch práve v problematických regiónoch Španielska a Írska. Napríklad v Španielsku je takmer 100% hypotekárnych úverov s variabilnou úrokovou sadzbou a zvýšenie sadzieb by tak priamo znížilo spotrebu domácností.

Euro

Zvýšenie sadzieb zvyšuje úrokový diferenciál voči iným menovým oblastiam, priťahuje kapitál a posilňuje euro (aj voči dolárovej oblasti, kde sa FED zvyšovať sadzby nateraz nechystá). A keďže eurozóna je otvorenou ekonomikou s veľkými vývozmi a veľkými dovozmi a je najväčším hráčom vo svetovom obchode pred USA, Čínou a Japonskom, posilnenie eura znižuje jej konkurencieschopnosť na medzinárodnom trhu a naopak zvyšuje konkurencieschopnosť zahraničia na trhu eurozóny. Silným eurom nie sú ohrozené len tie krajiny, ktoré potrebujú nahradiť svoju slabú domácu spotrebu exportom (napríklad Španielsko) ale aj tie menej rizikové, ktoré potrebujú nahradiť výpadok z vnútorného obchodu eurozóny exportom mimo eurozónu (napríklad Holandsko). Silné euro jednoducho nie je výhoda, skôr naopak.

Stabilizačný mechanizmus

A napokon, veľká neznáma – výsledky summitu o pokračovaní garančného mechanizmu medzi krajinami eurozóny po roku 2013, ktoré by mali byť zverejnené 25.marca. Možno predpokladať, že ak výsledky trh upokoja, potom euro posilní a zmierni inflačné tlaky. Ak výsledky summitu trh neupokoja, dôsledkom bude rast výnosov problematických krajín. V oboch prípadoch to spochybňuje argument pre zvyšovanie sadzieb.
Zhrnúc, mix faktorov hovorí podľa nášho názoru za ponechanie sadzieb na doterajšej úrovni. Na druhej strane, zvýšenie sadzieb o 0.25 percentuálneho bodu, ak nebude ďalej pokračovať, celkovú situáciu významne nezhorší. Skorý sled zvyšovaní alebo prísna rétorika v tomto duchu by boli pre eurozónu kontraproduktívne.

Pokračuj v čitaní

Žiadne nálepky