Čoraz viac sa možno stretnúť s názorom, že súčasné problémy s financovaním verejného dlhu niektorých krajín eurozóny vyústia napokon do rozpadu eurozóny (do rozpadu nezahŕňame prípadný odchod Grécka z menovej únie). Podľa nášho názoru ide o vysoko nepravdepodobný scenár, aj keď existuje niekoľko silných dôvodov, pre ktoré sa o rozpad eurozóny obávať treba.

Najprv argumenty proti rozpadu eurozóny.

Argumenty proti rozpadu eurozóny

1. Eurozóna je nateraz posledným štádiom dlhoročnej integrácie

Európska menová únia je zatiaľ najvyšším štádiom integrácie väčšiny európskych krajín a vyústením dlhoročnej postupnej integrácie. Prvé návrhy na užšiu kooperáciu v Európe padali už po prvej svetovej vojne, avšak prvé inštitucionálne prepojenie prišlo 18.apríla 1951, keď 6 krajín (Belgicko, Holandsko, Luxembursko, Taliansko, Francúzsko a Nemecko) podpísalo tzv. Parížsku zmluvu o vzniku Európskeho združenia pre uhlie a oceľ. Zmluvu navrhol francúzsky minister zahraničných vecí Robert Schuman rok predtým a mala odstrániť obchodné vojny najmä medzi Francúzskom a Nemeckom. Počas nasledujúcich rokov sa európska integrácia len prehlbovala a geograficky rozširovala. Rozpad eurozóny by predstavoval prvý z krokov späť.

2. Eurozóna je dominantným zoskupením v politicky, sociálne a kultúrne prepojenej Európskej únii

Celá Európska únia je nielen ekonomickým spoločenstvom, ale aj spoločenstvom politickým, sociálnym, kultúrnym. Krajiny eurozóny však za posledných 10 rokov v menovej únii získali ešte bližší vzťah – napokon blízkosť (konvergencia) by mala byť nevyhnutnou podmienkou menovej únie. Tieto štáty tvoria väčšinu zo všetkých krajín EÚ z pohľadu počtu obyvateľov – z celkového počtu 501 mil. obyvateľov EÚ v roku 2010 žilo 330 mil. obyvateľov, a teda 66%, v eurozóne. Ďalej, 17 z 27 štátov EÚ je v eurozóne (63%) a zo šiestich veľkých krajín (Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Veľká Británia, Španielsko a Poľsko) sú v eurozóne štyri.  

3. Vnútorný trh v zahraničnom obchode prevažuje

Európska únia je na celosvetovom trhu tovarov a služieb najväčším obchodným partnerom pred USA, Čínou a Japonskom. Aj tak je však pri každej jednej členskej krajine EÚ podiel obchodu voči ostatným krajinám EÚ významne vyšší ako podiel obchodu voči zvyšku sveta. Podiel exportu tovarov a služieb najväčšej trojky – Nemecka, Francúzska a Talianska – do  ostatných krajín EÚ je pri každej tejto krajine približne 40% z celkového jej exportu. Pri Holandsku, ktoré je vnímané ako jedna z bezpečných krajín, je tento podiel až 75%. Najvyššiu kladnú bilanciu vo vzájomnom vnútornom obchode v EÚ má Holandsko,  Nemecko, Belgicko, Slovensko. Ide síce o väzby v rámci EÚ, podiel exportov v rámci eurozóny sú pravdepodobne len o niečo nižšie.

Rozpad vnútorného trhu by z bezpečných krajín pravdepodobne najviac zasiahol Holandsko. Dôsledky rozpadu eurozóny by sa ale reťazili. Obeťou by neboli len problémové krajiny juhu, ale aj centrálne ekonomiky, ktoré sú teraz vnímané ako bezpečné. Navyše, tie sú všeobecne otvorenejšie a sú v porovnaní s južanskými viac závislé od exportu. Napríklad priemer podielu exportu tovarov a služieb na HDP v roku 2008 bol pri Nemecku, Holandsku, Fínsku a Rakúsku 56% a pri Taliansku, Španielsku, Portugalsku a Grécku polovičný na úrovni 28%.

4. Európske firmy investujú prevažne v EÚ

Priame zahraničné investície krajín EÚ smerujú prevažne do ostatných krajín EÚ, pre eurozónu to pravdepodobne bude podobné. V roku 2008 55% investícii priemernej krajiny EÚ bolo v ostatných krajinách EÚ, pričom pri bezpečných krajinách bol tento podiel ešte vyšší. Pri Holandsku to bolo 93% (pravdepodobne aj kvôli holandskému daňovému právu) a pri Nemecku 67%. Slovensko malo v rámci  EÚ tento podiel najvyšší  – až takmer 100% slovenských investícií smerovalo do ostatných krajín EÚ. Z problematických krajín vysoký podiel investícii v EÚ má Taliansko a to až 92%. Španielsko, Portugalsko a Grécko majú oproti priemeru nižší podiel svojich investícií v EÚ.

Podiel investícií krajiny v zahraničí a zahraničných investícií v krajine je pri Španielsku a Grécku podobný. Taliani naopak investujú viac v zahraničí ako iní v Taliansku a pri Portugalsku je to naopak. Taliansko by po prípadnej devalvácii svojej novej meny pravdepodobne v tomto stratilo z krajín PIGS najmenej.  

5. Bezpečné meny môžu nebezpečne posilniť a nebezpečné meny nebezpečne oslabiť

Predpokladáme, že nové meny by mali pohyblivý menový kurz. Potom je vysoko pravdepodobné, že meny tých krajín, ktoré trh považuje za bezpečné, by prudko posilnili a naopak meny problematických krajín by prudko oslabili. Napríklad v období 10 rokov pred zavedením eura tri zo štyroch mien bezpečných krajín dlhodobo voči USD posilňovali (nemecká marka, rakúsky šiling a holandský gulden posilňovali, fínska marka oslabovala). Naopak, meny štyroch problémových južanských krajín oslabovali.

Navyše, devalvácia mien periférnych krajín by bola ešte silnejšia ako len jednoduchý súčet zameškaného oslabovania, pretože problémové krajiny pred sebou tlačia úverové a rozpočtové bubliny nadobudnuté za posledných 10 rokov.

Radikálne kurzové zmeny by úplne destabilizovali európsku a celosvetovú alokáciou finančných tokov – nielen export tovarov a služieb, ale aj investície, kompenzácie a pod. Bezpečné krajiny by sa zo dňa na deň stali medzinárodne nekonkurencieschopnými. To by viedlo k okamžitému protekcionizmu. Colná únia v Európe by bola minulosťou.

Dôsledky vo vysokej inflácii v periférnych krajinách by mohli viesť tamojšie centrálne banky k menovej reštrikcii, čo by bolo ďalším úderom pre ich ekonomiky.

6. Previazanosť bankových sektorov

Expozícia európskych bánk v zahraničí a naopak – expozícia zahraničných bánk v európskych krajinách je v Európe vysoká (zahraničie v eurozóne tvoria pravdepodobne predovšetkým ostatné krajiny eurozóny). V podiele na HDP je súčet týchto expozícií pri Francúzsku a Nemecku viac ako 110% HDP. Pri USA len 70% a pri Japonsku len 30%. Menšie „bankové, daňovo zvýhodnené“ štáty ako Luxembursko či Malta  sú previazané so zahraničím v niekoľkých stovkách percent HDP.

Pohľadávky bankového sektora voči zahraničiu sa pri bezpečných krajinách – Nemecku, Fínsku a povedzme Francúzsku pohybujú na približne 50% HDP, pri Holandsku na 100%. Menej to činí v periférnych krajinách – pri Grécku a Portugalsku 40% HDP a pri Španielsku a Taliansku 20% HDP. Celkovo teda by prípadnou revaluáciou svojej novej meny bezpečné krajiny veľa stratili, ale problematické krajiny by devalváciou svojej meny veľa nezískali.Zdá sa, že bankový sektor v Európe funguje tak ako keby bola eurozóna už federáciou.

7. Krehkosť bankových sektorov

Európsky bankový sektor je nielen previazaný, ale aj obrovský a koncentrovaný. Spoločný podiel majetku prvých dvoch najväčších bánk na ročnom HDP domovskej krajiny je pri Nemecku a Taliansku 100%, pri Španielsku 170%, pri Francúzsku 180%, Veľkej Británii 220%, Holandsku 320% a Švajčiarsku 400%. Naproti tomu pri USA je tento podiel len 20% a pri Japonsku len 60%. Európske banky sú tak gigantické, že štáty ich nemôžu sami o sebe zachrániť. Snáď „lacnejšie“ je zabrániť cyklickým výkyvom v domácej spotrebe fiškálnymi stimuláciami na úrovni celej eurozóny.

Navyše kapitálová primeranosť európskych bánk je slabá. Priemerná hodnota ukazovateľa Tier 1 Capital Ratio dosahovala na konci roku 2010 pri amerických bankách približne 15%, ale pri bankách v Belgicku, Holandsku, Veľkej Británii len 8.5 – 9%. Pri nemeckých komerčných bankách, pri Grécku, Španielsku a Švédsku len 7%, pri Francúzsku 6% a pri Taliansku a Portugalsku 5%. Pri nemeckých landesbankách a írskych bankách bol tento ukazovateľ pod 5%. Pri Japonsku bol tento ukazovateľ takmer na 8%.

Celkovo to znamená, že európske banky sú kvôli slabému kapitálu citlivejšie na ekonomické turbulencie a vďaka svojej veľkosti je prípadná pomoc národných štátov veľmi obmedzená.

8. Dlhodobo majú krajiny Eurozóny rovnaké štrukturálne problémy

Nielen spoločná geografická blízkosť, ale aj niektoré spoločné charakteristiky typické pre vyspelé krajiny naznačujú rovnaké štrukturálne nerovnováhy. Hlavným problémom je starnutie obyvateľstva, ktorá sa prejavuje jednak v predlžovaní priemerného veku odchodu do dôchodku a jednak v nízkej pôrodnosti. Veľké európske štáty ako Nemecko či Taliansko okupujú najnižšie priečky celosvetových rebríčkov pôrodnosti a navyše pribúdajú najmä nesystémové skupiny obyvateľstva. Krajiny budú musieť tak či tak spolupracovať.

Navyše, ak by sa eurozóna rozpadla, turbulencie by pokles cien dlhopisov a akcií nadlho zasiahli aj výnosnosť penzijných schém. Okrem rastu sociálneho napätia by to napokon viedlo aj k spomaleniu domácej spotreby.

9. Strata eura ako rezervnej meny

Ak by sa eurozóna rozpadla alebo ak by ani nedokázala presvedčiť trh o svojej trvalej udržateľnosti, euro by stratilo status druhej svetovej rezervnej meny. Dopyt po dlhopisoch krajín eurozóny zo „zahraničia“ by klesal, zvyšoval požadované výnosy.

10. Pokles HDP = rast dlhu na HDP aj bez rastu dlhu

Recesia by po rozpade eurozóny dlho na seba nenechala čakať. Pokles hospodárskeho produktu by priamo zvýšil podiel dlhu na HDP aj bez rastu samotného dlhu. Ale aj dlh by samozrejme rástol, keďže vo všeobecnosti sú verejné príjmy viac citlivé na zmenu hospodárskeho cyklu ako výdavky, ktoré sú stabilnejšie. Podiel dlhu na HDP by bol zrazu astronomický vo všetkých krajinách eurozóny. A tak pôvodná príčina rozpadu eurozóny – vysoké verejné dlhy – by boli po rozpade ešte vyššie. Z tohto pohľadu by sa problém nevyriešil.

 11. Takmer nikto nie je bez viny

Celkovo viac – menej nemožno nič z pohľadu plnenia maastrichtských kritérií po vstupe krajín do EMÚ vyčítať len Fínsku a Luxembursku (bližšie v našom komentári z októbra 2010 Maastrichtskí delikventi). Vcelku uspokojivo možno hodnotiť aj Holandsko, Cyprus, Írsko, Slovinsko a Španielsko. Najväčšie krajiny – Francúzsko, Nemecko a Taliansko boli z hľadiska plnenia kritérií v tej horšej polovici rebríčka. Priamo kritéria, na ktoré mali vlády priamy dopad – rozpočtové saldo a teda aj verejný dlh – plnilo Francúzsko a Nemecko len na polovicu – výrazne horšie ako dnes problematické Španielsko alebo Írsko.  

Grécko bolo po celý čas jednoznačne úplne najslabším členom eurozóny z hľadiska plnenia kritérií. Napriek dobrým časom v nultých rokoch sa mu darilo plniť len dlhopisové kritérium (ktoré požadovalo len malú odchýlku vo výnosoch dlhopisov). To paradoxne spôsobilo, že Grécko si mohlo požičiavať lacno a verejný rozpočet sa mohol pokojne nafukovať. 

12. Verejný dlh nie je len problémom eurozóny

Vysoké verejné zadlženie sa stalo symptómom viacerých vyspelých štátov, nielen problémom EMÚ.

V roku 2011 by mala eurozóna podľa odhadov MMF dosiahnuť verejný dlh na úrovni 89% HDP. Veľká Británia by mala oscilovať na nie oveľa nižšie úrovni 81%, Kanada na 84%, USA 94% a Japonsko 233% HDP. Rozpad eurozóny by vyvolal tlaky na verejné rozpočty aj tam. 

13. Rozpad eurozóny nemá politického advokáta

V podstate ani v jednej členskej krajiny eurozóny neexistuje žiadna relevantná politická sila, ktorá by žiadala odchod svojej krajiny z eurozóny. Pričom ale existujú sily, ktoré žiadajú odchod inej, než vlastnej krajiny z eurozóny. To však znamená, že eurozóne veria.

Navyše, vo všeobecnosti je v záujme politických elít „držať spolu“ a transferovať časť svojej potenciálnej zodpovednosti na nadnárodné inštitúcie.

14. Politické a ekonomické elity nie sú na rozpad eurozóny pripravené

Západná Európa nezažila od 2.svetovej vojny žiadny bankrot – ten dokonca nebol záležitosťou ani druhého, ale až tretieho sveta. V samotnej Európe naposledy – na konci 90. rokov – zbankrotovalo Rusko a Ukrajina, systémovo vtedy od západnej Európy vzdialený región.

Aktuálna kríza je najsilnejšia od Veľkej depresie. Navyše je dôsledkom dlhodobej makroekonomickej nerovnováhy kvôli nadmernej spotrebe vo vyspelých krajinách. Možnosti ďalšieho rastu sú teda bez hlbokých štrukturálnych reforiem veľmi obmedzené a tie elity nevedia alebo nechcú uskutočniť. Navyše by priniesli ovocie až o niekoľko rokov. Súčasný svet je aj oveľa prepojenejší a nerovnováhy sa ako vlny cunami presúvajú po celom svete a miesto úderu je ťažko odhadnuteľné.

 15. Euro je predovšetkým politický projekt

Euro je predovšetkým politický projekt a to po celý čas jeho existencie. Tak napríklad Grécko sa nekvalifikovalo na vstup do eurozóny v prvej vlne od 1.1.1999 keď neplnilo ani jedno z piatich maastrichtských kritérií a to ani tesne. O dva roky neskôr už krajina všetky kritériá plnila, hoci Európska centrálna banka a Európska komisia v Konvergenčnej správe z roku 2000 priamo uvádzajú, že mnohé zlepšenia sú výsledkom jednorazových opatrení. Napriek tomu bolo Grécko do eurozóny prijaté. Dodatočne sa zistilo, že vlastne kritériá ani nikdy neplnilo. Žiadne dôsledky vyvodené neboli.

Erózia  europrojektu pokračovala aj ďalej, keď krajiny v recesii pristúpili k fiškálnej stimulácii nad rámec dohodnutého Paktu stability a rastu. ECB sa tejto hre prispôsobila, keď schválila nadmernú fiškálnu stimuláciu ako „výnimočný a dočasný prípad“. Pripomeňme, že Grécko v každom jednom roku pobytu v EMÚ malo verejný deficit vyšší ako 3% HDP.
 
A ďalej napríklad, ECB a EK sa vôbec nesústredili na vplyv nízkych úrokových sadzieb na úverovú expanziu v periférnych krajinách, ktoré mali predtým dlhodobo vysoké sadzby a ktorá napokon viedla k prasknutiu bublín.

Tento bod je však zároveň aj argumentom, prečo je rozpad eurozóny možný.
 

Argumenty v prospech rozpadu eurozóny

1. Euro je predovšetkým politický projekt

Krajiny eurozóny spolu nespĺňajú parametre vhodnej menovej oblasti. Stretlo sa tu Nemecko s jeho vyspelými technológiami, historicky silnou, postupne posilňujúcou  markou a prevažne nízkymi sadzbami spolu s Gréckom s jeho slabou drachmou, nekonkurencieschopnou ekonomikou a vysokými sadzbami priťahujúcimi špekulatívny kapitál.

Alebo napríklad podľa štatisticky Európskeho patentového úradu zaznamenalo v roku 2010 Nemecko, Fínsko, Holandsko vyše 400 patentov na 1 000 obyvateľov, ale Taliansko len 82, Španielsko 54, Portugalsko 13 a Grécko 12.
 Spoločná menová oblasť v štrukturálne odlišnom prostredí automaticky prehlbuje nerovnováhy, ktoré sa napriek liberalizácii pohybu osôb a kapitálu nemôžu vyrovnávať. Jednoducho jazykové, kultúrne odlišnosti medzi členskými krajinami sú príliš silné na to, aby sa ľudia masívne sťahovali za vzdelaním a za prácou. Keďže hospodársky rast bude naďalej minimálne neduživý, ostrovy nerovnováhy majú potenciál zostať a dokonca sa zväčšovať.

2. Trh môže napokon vyhrať nad politickými elitami

V poslednom čase už trh významne nereaguje na stretnutia, vyhlásenia, deklarácie európskeho establihmentu. Oprávnene má pocit, že vyhlásenia sú zmätočné a plytké. Dohodnuté ekonomické programy sa neplnia. Trh vidí, že vlády a aj ECB v boji s hospodárskou realitou prehrávajú. V 17 člennej menovej únii doplnenej sústavou nadnárodných inštitúcii má každý svoje záujmy, často v protiklade so záujmami partnerov. Do zásadných rozhodnutí sú tak elity dotlačené trhom namiesto toho, aby konali ex ante. Viera, že procesy má establishment pod kontrolou, je vážne oslabená.

Niektoré kroky sú navyše priam nebezpečné – napríklad ekonomicky nevhodné zvyšovanie sadzieb Európskou centrálnou bankou na jar a v lete tohto roku.

3. Tlak USD ako rezervnej meny

Nasledujúca úvaha je len špekulatívna, ale nemožno ju nechať bez povšimnutia.

USA od roku 1982 dlhodobo zaznamenávajú záporné saldo bežného účtu platobnej bilancie a nákupy amerických aktív (vrátane dlhopisov) zo zahraničia sú od roku 1983 v každom roku vyššie ako americké nákupy aktív v zahraničí. Z roka na rok tak viac dolárov ostáva v zahraničí. Podobne aj napríklad vďaka rastúcemu objemu (cena a množstvo) svetového obchodu s komoditami. Tým pohodlne USA prefinancovávali svoju nadmernú domácu spotrebu bez výrazných inflačných tlakov.

Podiel eura ako svetovej rezervnej meny stúpol z 18% v roku 1999 na 26% v roku 2009 a podiel dolára naopak klesol zo 71% na 65%. Možno predpokladať, že ázijské centrálne banky a ďalšie subjekty čakali len na to, či euro prežije krízu (dolár prešiel recesiami už niekoľko krát) a potom by podiel eura vo svojich devízových rezervách zvýšili. Tento vývoj nemusí časti finančného trhu vyhovovať.

Bývalý prezident MMF Dominique Strauss – Kahn vo februári otvorene hovoril o nahradení dolára ako svetovej rezervnej meny košom mien.

Čo z toho vyplýva?

Napriek tomu, že eurozóna nie je homogénnou menovou oblasťou, minimálne 15 faktorov uvedených vyššie je podľa nás silným argumentom proti rozpadu eurozóny.

Zároveň ale je málo pravdepodobné, že eurozóna bude pokračovať bez významnej zmeny. Establishment bude do nej tlačiť trh aj pod vplyvom zhoršujúcich sa parametrov hospodárskeho rastu (hlavne s negatívnym dôsledkom na zamestnanosť).

Bolo by naivné očakávať prijatie veľkých štrukturálnych zmien v eurozóne, ale najohrozenejšie krajiny budú musieť prijať reštriktívne opatrenia vo verejných rozpočtoch, ktorých dôsledky čiastočne vykompenzuje pokračujúca expanzia v bezpečných krajinách. ECB pravdepodobne bude naďalej dlhopisový trh stabilizovať, nie je vylúčené ani znižovanie sadzieb.

Grécko by malo (a bude musieť) v súlade s očakávaním trhu civilizovane zbankrotovať. Naopak, ďalšie dotovanie Grécka v menovej únii bez fiškálnej únie by divergovalo jednotlivé krajiny eurozóny a trh by to ocenil ďalším tlakom na akciovom trhu. Odozva v reálnej ekonomike celého kontinentu by bola jasne negatívna.

Grécko by po bankrote mohlo v eurozóne aj zostať, ale musela by sa významne posilniť medzinárodná kontrola jeho verejného hospodárenia. Vzhľadom na to, že jeho parametre sú z pohľadu fungovania eurozóny jasne nesystémové, najlepším riešením pre eurozónu a aj pre Grécko by bolo úplné vylúčenie krajiny z eurozóny. Na to ale asi elity odvahu (alebo moc) nenájdu.

Po bankrote Grécka by nastala okamžitá poľovačka na ďalšiu krajinu eurozóny. Tu by musela eurozóna garantovať svoju celistvosť a ohrozené krajiny by boli vyzvané okamžite dokladovať uveriteľné programy na stabilizáciu svojich verejných rozpočtov. Niekoľko rokov by museli preukazovať svoju dôveryhodnosť až kým by sa ich výnosy nedostali na úroveň prefinancovateľnú na trhu. Ak by tomu trh aj tak neuveril, fiškálna únia by sa stala realitou veľmi rýchlo.

Scenár aspoň čiastočnej fiškálnej únie, spočívajúcej v efektívnom nastavovaní a kontrole rozpočtov problematických krajín, považujeme za ďaleko pravdepodobnejší ako scenár úplného rozpadu eurozóny.

Tak či onak, ďalší vývoj bude určite vzrušujúci.

Pokračuj v čitaní

Žiadne nálepky

Akcie – milované i nenávidené, často nepochopené, a predsa ťažko prehliadnuteľné. V tomto článku sa pokúsim možno o trošku subjektívny pohľad človeka, ktorý začal kupovať akcie pred dvadsiatimi rokmi a doteraz neprestal, napriek niekoľkým hlbokým krízam na akciovom trhu.

Prečo akcie ?

Na úvod dobrá správa: akcie nie sú nevyhnuté k životu. Stačí pestrá a vyvážená strava, dostatok tekutín (s nízkym alebo žiadnym obsahom alkoholu) a pravidelný pohyb. Dokonca aj mnohí majetní ľudia, ktorí sú klientmi privátneho bankovníctva, nechcú o akciách ani počuť a pokojne sa zaobídu bez nich. Na druhej strane, akcie spolu s dlhopismi sú základné stavebné kamene kapitálového trhu. Veľká väčšina investičných produktov, s ktorými sa bežný investor stretáva, používa priamo alebo sprostredkovane akcie alebo dlhopisy. Určite ste sa stretli s pojmom „vyvážený fond“. S vysokou pravdepodobnosťou ide o fond, ktorý investuje do akcií (dynamická zložka) aj do dlhopisov (konzervatívna zložka), zvyčajne zhruba v pomere 50 : 50. Alebo iný vznešený pojem: „štrukturovaný termínovaný vklad“. Ide o vklad, ktorý garantuje 100 % vložených peňazí, výnos však nie je stanovený pevným číslom ako pri bežnom termínovanom vklade, ale závisí povedzme od koša 30 „perspektívnych“ akcií. Vyššie uvedenými príkladmi chcem povedať aj to, že mnohí investori – bez toho, aby som ich podceňoval – investujú do akcií nevedomky.
Vezmime to ešte z iného konca: budem obvinený z nemiestneho zjednodušovania, ale väčšina investícií sa dá zaradiť do jednej z dvoch kategórií:
1. niečo vlastním (akcie, zlato, pôdu,…)
2. niekomu som požičal peniaze (a zvyčajne inkasujem úrok)
Ak si to rozmeníme na drobné, tak do druhej kategórie patria všetky termínované vklady (požičal som peniaze banke), všetky dlhopisy a zmenky (požičal som peniaze emitentovi dlhopisu alebo zmenky) a všetky podobné nástroje.
Ak vlastním akcie, tak som spolumajiteľom danej firmy. Tento pocit je povznášajúci: vlastník akcií Coca Coly je jej spolumajiteľom, i keď vlastní povedzme len milióntinu všetkých akcií, ktoré sú  v obehu. Majiteľ akcií Coca Coly profituje z každej predanej fľaše tohto obľúbeného nápoja.
Prečo teda investori kupujú akcie ? Hlavné dôvody: 1. aby ich neskôr predali so ziskom 2. aby inkasovali dividendy (podiely na zisku).
Prečo si investori myslia, že neskôr predajú akcie so ziskom ? Prečo si myslia, že firma bude zisková a bude vyplácať dividendy ? Lebo je to podstata kapitalizmu – súkromné firmy sa snažia maximalizovať zisk. Úspešné firmy dokážu postupne zisk zvyšovať, čím sa zvyšuje aj hodnota akcie. A vtedy sa môže realizovať jeden z dôvodov pre kúpu akcie: jej predaj so ziskom.
A ešte jeden dôvod pre kúpu akcií: akcie reprezentujú reálny biznis, reálny cash flow. Nie je to prostoduchá stávka na to, či padne červená alebo čierna… Do cien akcií sa premietajú (rastúce) ceny tovarov a služieb a akcie tak predstavujú prirodzenú ochranu pred infláciou. Ale pozor ! To platí len v dlhodobom horizonte desiatok rokov a pri diverzifikovanom portfóliu akcií. A pomaly sa dostávame k ďalšej téme…

Neviete, ktorú akciu kúpiť ? Ak nie, …

Ak človek robí finančného poradcu, veľmi často dostáva otázky tohto typu: „Ktorú akciu mám kúpiť ?“ „Ktorá akcia môže stúpnuť o 50 % do dvoch rokov ?“ Poctivá odpoveď znie: „Neviem.“ „Hociktorá.“ A hociktorá môže klesnúť. Ste sklamaní ? Na cenu akcií vplýva neuveriteľné množstvo faktorov: súčasná a očakávaná ziskovosť firmy, úroveň a očakávania vývoja úrokových sadzieb, celková nálada na trhu, neočakávané udalosti (napríklad odstúpenie šéfa firmy, zemetrasenie), atď. atď. Väčšinu z týchto veličín nie je možné dostatočne spoľahlivo predvídať. Cena akcie sa potom vyvíja hodne chaoticky, najmä podľa toho, ako sa napĺňajú očakávania investorov. Aj keď zisk stúpne, nemusí to znamenať nárast ceny akcie. Prečo ? Povedzme, že investori očakávajú v priemere nárast zisku na akciu z 1,05 EUR v 4. kvartáli 2010 na 1,16 EUR v 1. kvartáli 2011. Firma oznámi, že zisk pripadajúci na jednu akciu stúpol, ale len na 1,08 EUR. Keďže investori očakávali zisk 1,16 EUR, je to pre nich sklamanie a akcia zvyčajne po takomto oznámení klesne. Samozrejme, príklad je zjednodušený, zvyčajne berú investori do úvahy aj komentáre a informácie o firme, ale v princípe vyššie uvedené platí. Zoberme si konkrétny príklad: firma Apple patrí medzi najúspešnejšie firmy v súčasnosti. Jej zisky prudko rastú, cena akcie rastie a zdá sa, že je prirodzeným kandidátom na kúpu. Ale pozor ! Práve preto, že sú vysoké očakávania rastu ziskov, je už súčasná cena akcie vysoká a zohľadňuje tieto očakávania.
A teraz iný príklad. Často sa stretávam s tým, že si ľudia stotožňujú pojmy známa firma, dobrá firma a dobrá akcia. Asi sa zhodneme na tom, že Nokia je veľmi známa firma, asi aj dobrá firma (podľa toho, čo si kto pod tým predstavuje), takže niekto si automaticky urobí v hlave spojenie, že je dobré kupovať jej akcie.

Avšak ten, kto ich nakúpil v roku 2007 za 25 eur a doposiaľ nepredal, stratil viac ako tri štvrtiny svojej investície. V čase, keď píšem tento článok, stoja akcie Nokia len 4,5  6 eur. Prečo ? Nokia postupne strácala trhový podiel, očakávania nárastu zisku sa nenaplnili, skôr naopak, zisk klesal. Niektorí namietnu, že Nokia nie je defenzívna akcia (defenzívne akcie sú také, ktoré sú odolnejšie v časoch recesie, najčastejšie z odvetví potravinárstva, tabakového priemyslu, ultilít, kde sa dopyt neprepadne tak dramaticky ako v iných odvetviach). Tak vezmime iný príklad, tentokrát nemecký energetický gigant RWE. Patrí do sektoru ultilít, takže ide o typicky defenzívnu akciu. Napriek tomu zaznamenala výrazné prepady, začiatkom roka 2010 stála viac ako 68 eur, dnes stojí okolo 25 eur. Za necelý rok a pol tak stratila viac ako 60 % svojej hodnoty.  Prečo ? Mohla za to séria šokov, väčšinou z externého prostredia – plánované zavedenie dane z jadrového paliva, zemetrasenie v Japonsku, po ktorom sa začalo vážne hovoriť o zatvorení jadrových elektrární a podobne. Poučenie z posledných dvoch príkladov ? Špecifické riziko spojené s konkrétnou akciou je príliš vysoké – chybné rozhodnutia manažmentu, strata trhovej pozície, dodatočné zdanenie, zavedenie cla, odchod úspešného šéfa firmy a iné príčiny môžu znamenať výrazný prepad cien akcií konkrétnej firmy. Ako sme videli vyššie, často ide o veľmi známe mená. Preto sa dostávame k tomu, čo je vo finančnom poradenstve toľko omieľané: k diverzifikácii.

… tak si kúpte všetky

Ak si kúpite dostatočný počet akcií, stáva sa portfólio imúnnejšie voči „nezdarom“ konkrétnej akcie. Zvyčajne, ak niekto stráca trhový podiel, iný ho na jeho úkor získava,  a teda akcia „víťaza“ môže posilňovať v tom istom čase, keď akcia „porazeného“ klesá.
Jednou z ciest, ako diverzifikovať, je kúpiť si veľa rôznych akcií. Má to však dve nevýhody: 1. musím si lámať hlavu nad každou jednotlivou akciou 2. zaplatím poplatky za kúpu každej akcie zvlášť.
Iný prístup je, že si kúpim klasický podielový fond, ktorý investuje povedzme do 100 rôznych akcií. Alebo si kúpim veľmi podobný, moderný nástroj, ETF. ETF je skratka pre exchange traded fund, teda fond obchodovaný na burze. Na rozdiel od klasického podielového fondu sa dá ETF kedykoľvek počas dňa kúpiť  a predať na burze. 
Napríklad Lyxor DJ STOXX 600 Utilities je ETF investujúce do európskych ultilít. Fond drží 32 akcií najväčších firiem z tohto sektora, konkrétne firiem, ktoré sú zastúpené v indexe DJ STOXX 600 Utilities. Najväčšiu váhu v portfóliu fondu majú akcie firiem E.On, GDF Suez a Enel. Áno, uhádli ste, v portfóliu tohto ETF sú aj akcie RWE. Ale RWE tvorí len 5,91 % majetku fondu, a teda pokles cien akcií RWE sa prejavil na cene ETF len v určitej miere. Samozrejme, niektoré faktory, ktoré sme spomínali pri RWE, negatívne vplývali aj na fond – najmä diskusie o budúcnosti jadrových elektrární.
Vidíme, že výkyvy hodnôt indexu boli značné, ale zďaleka nie také, ako v prípade spomínaného RWE. Samozrejme, nájdu sa aj utility, ktoré porastú rýchlejšie ako ETF investujúce do množstva utilít. Ale my hovoríme o riziku. A znižovanie rizika je aj o tom, že sa vzdáte mimoriadnych ziskov. A vzdávate sa ich preto, lebo sa chcete vyhnúť mimoriadnym stratám.
Poďme ešte ďalej. Index DJ Stoxx 600 je index 600 európskych akcií s najväčšou trhovou kapitalizáciou (trhová kapitalizácia je vlastne hodnota firmy, určená na základe trhovej ceny jej akcie). Tento index je diverzifikovaný nielen regionálne (sú tam akcie z viacerých krajín) ale aj sektorovo (zahŕňa všetky sektory). Takže aj v prípade problémov celého jedného odvetvia je výsledok tlmený lepšou (relatívnou) výkonnosťou iných odvetví. Typickým príkladom je sektor financií, ktorý v čase finančnej krízy poklesol oveľa výraznejšie ako spomínaný index DJ Stoxx 600.
Treba si tiež uvedomiť, že ani najlepšia diverzifikácia v rámci akciového vesmíru Vás neuchráni pred globálnymi poklesmi. V časoch globalizácie sa dá zjednodušene povedať, že v prípade prepadov na hlavných trhoch (USA, západná Európa) dochádza k výrazným poklesom aj na ďalších akciových trhoch (Ázia, Južná Amerika, stredná a východná Európa).
Pozor na ďalšie súvislosti, ktoré si niekedy neuvedomíme. Index S & P 500 obsahuje 500 najväčších verejneobchodovateľných amerických firiem z rôznych sektorov, takže ide o dobre diverzifikovanú množinu akcií. Existuje množstvo ETF, ktoré kopírujú index  S & P 500, niektoré sa dokonca obchodujú v eurách na európskych burzách. Lenže americké akcie sa oceňujú v amerických dolároch. To znamená, že pri investícii do amerických akcií (hoci prostredníctvom fondu, ktorý sa obchoduje v mene euro) nesieme okrem trhového rizika pohybu cien akcií ešte jedno významné riziko, a to menové riziko. Predstavme si situáciu, keď budú americké akcie stagnovať a na začiatku aj na konci roka bude mať index S & P 500 rovnakú hodnotu. Americký investor si vzdychne: „No čo už, nič som nezarobil, ale chvalabohu som ani nestratil“ (v skutočnosti trošku zarobí, lebo fond vyplatí dividendy a aktuálne je dividendový výnos S & P 500 asi 2 % ročne). Pozrime sa ale na tú istú situáciu z pohľadu eurového investora. Ak by v čase nákupu ETF bol kurz EUR/USD 1,20 a v čase predaja 1,50, tak investícia stratí 20 % (v prepočte na euro) napriek tomu, že akcie stagnovali. Samozrejme, vyššie riziko znamená aj vyššie šance: ak dolár posilní a stúpnu americké akcie, zarobíme viac, ako keby sme mali len akcie obchodované v mene euro a narástli by rovnako.

Zhrnutie na záver a niečo navyše

O akciách by som mohol napísať desiatky strán textu, ale keby sa aj našli takí, čo by to čítali, kradol by som im čas určený  na investovanie. Preto bude lepšie, keď sa v budúcnosti z času na čas ku akciám vrátime, ukážeme si niekedy naozaj neuveriteľné príbehy a zase sa niečo naučíme. Teraz je čas zhrnúť odpovede na otázku z úvodu článku: ako znížiť riziko pri investovaní do akcií ? Zhŕňajme:
- investície do diverzifikovaných riešení (ETF alebo klasické podielové fondy) významne znižujú riziko spojené s konkrétnou akciou
- diverzifikácia nie je len o počte akcií v danom fonde; vyšší stupeň diverzifikácie dosiahneme v prípade investícií do sektorovo diverzifikovaných riešení, kde znižujeme riziko spojené s vývojom konkrétneho odvetvia (napr. index DJ Eurostoxx 50 alebo STOXX Europe 600)
- v prípade dvoch produktov s podobným stupňom diverzifikácie je menej rizikový ten produkt, ktorý investuje do akcií obchodovaných v našej domácej mene (pre nás je to euro)
- ani najlepšia diverzifikácia nepomôže zabrániť prudkým prepadom akciových trhov, ku ktorým z času na čas dochádza; neúmerné straty je možné obmedziť využitím tzv. Stop-loss príkazov, ktoré zabezpečia predaj cenného papiera pri vopred definovanom poklese. Teda napríklad kúpim nejaké ETF za 100 eur a ihneď zadám stop-loss príkaz pri cene 90 eur. Ak cena daného ETF klesne na alebo pod 90 eur, ETF sa automaticky predá. To znamená, že obmedzím stratu na približne 10 % a nebudem riskovať, že sa cena prepadne povedzme na 70 eur. Druhou stránkou mince je, že po predaji za 90 eur môže cena ETF opäť stúpnuť, hoci aj na 110 eur, ale ja ho už nebudem vlastniť
- viaceré prieskumy ukazujú, že dividendové akcie (teda akcie vyplácajúce vysoké dividendy) sú odolnejšie voči prudkým prepadom ako celý akciový trh; vyplácané dividendy tiež významne zvyšujú celkový efekt investície. Napríklad, ak si kúpim ETF investujúce do dividendových akcií (sektorovo diverzifikované) za 100 eur a vyplácajúce dividendy 5 eur ročne, tak za 10 rokov na dividendách získam 50 eur, čo nie je zanedbateľné v porovnaní s investíciami, ktoré neprinášajú žiadny pravidelný výnos; samozrejme, je tu zahrnutý predpoklad, že dividendy sa nebudú znižovať
- riziko je možné znížiť aj použitím produktov, ktoré sú odvodené od akcií, ale neinvestujú do nich priamo; ide najmä o štrukturované depozitá, garantované certifikáty, diskontné a bonusové certifikáty. Ich spoločným znakom je to, že znižujú alebo eliminujú možné straty za cenu obmedzenia maximálneho výnosu a straty dividend.

Pokračuj v čitaní

Žiadne nálepky

Rozprávala som už o tom, ako sa naštartuje spolupráca medzi klientom a Privatbankou, ktorú zastupujem. Vyznelo to, že nová akvizícia nie je vždy na Slovensku jednoduchá, keďže ľudia sa neradi dávajú prehovárať na nové cesty, pretože sa držia svojich stereotypov. Moja prvá rada v tejto oblasti znie: investujte a pracujte vždy len so zdravou bankou. Situácia na Slovensku ukazuje, že ľuďom nehrozí riziko, ale keď už pracujete s väčším balíkom peňazí, ktorý chcete investovať, tak sledujte a vnímajte portfólio od svojho privátneho bankára, ktoré vám vypracuje. Aj ja sa na začiatku diskusie snažím poradiť tak, aby to bolo v súlade s vývojom na trhu a, samozrejme, aj so smerovaním klienta. Či chce ísť skôr do rizikovejších obchodov, alebo konzervatívnych. Pri tomto všetkom však musíme diskutovať a vysvetliť si rôzne alternatívy a dôsledky, aby rozhodnutie bolo čo najsprávnejšie.

Chcete viac výnosov – choďte do kúpy výnosnejších dlhopisov. Chcete dať svoje peniaze pomalšie  a istejšie zarábať – dajte ich na terminované účty. Toto platí stále, ale núka sa tu aj viacero iných možností. Napríklad vám navrhneme také portfólio, kde ponúkame aj produkty iných zahraničných bánk alebo korporátne dlhopisy, korporátne zmenky, akciové zložky, prípadne  diskontné certifikáty.

Tu je nevyhnutné si zapamätať, že zdravie banky je dané tým, do akého rizika si dovolí ísť a koľko má aktívnych klientov. Privatbanka konkrétne si môže dovoliť poskytnúť maximálnu diverzifikáciu prostriedkov v rámci aktívne riadených portfólií, čo nazývame Privatbanka Wealth Management. Tento produkt je individuálne vypracovaný na mieru každého klienta, s ktorým pracujem. Z osobnej skúsenosti vám môžem povedať, že bankár, ktorý bude rozumieť vášmu zmýšľaniu a vašim peniazom, je garantovaným výnosom pre vaše prostriedky do budúcna.

Pokračuj v čitaní

Žiadne nálepky

Štatisticky, ale aj podľa psychologického profilu Slovákov vychádza, že bez ohľadu na pohlavie, vzdelanie alebo majetkový status sa len veľmi malé percento obyvateľstva dáva nahovárať na ponuky od rôznych finančných inštitúcií a mení svoje návyky. V praxi sa o tom presviedčam aj ja, keďže denne komunikujem s veľkým množstvom ľudí, ktorým radím, ako čo najlepšie investovať a rozdeliť svoje peniaze. Pri svojej práci však konzultujem najlepšie možné riešenia nielen so svojimi stálymi klientmi, ale snažím sa osloviť aj nových, ktorí sú nie vždy pripravení alebo skôr otvorení novým možnostiam investovania, ktoré sú súčasťou našich portfólií.

Stalo sa mi, že niekedy som musela svojho už teraz klienta presviedčať aj niekoľko mesiacov, počas ktorých naše stretnutie odkladal a nebol si celkom istý, či môj model prerozdelenia peňazí je ten správny. Nakoniec sa však ukázalo, že to nebolo zlé riešenie, a teraz sa môžeme chváliť takou výnosnosťou, ktorú dovtedy nedosahoval.

Na druhej strane sú klienti, ktorí dostanú kladnú referenciu a sú radi, že môžeme spolupracovať. V každom prípade moja práca – byť k dispozícii pre svojich klientov a tešiť sa z ich úspechov – ma napĺňa a vidím v nej veľký zmysel.

Pokračuj v čitaní

Žiadne nálepky