Dlhová kríza v eurozóne. Rozmýšľam, že menoví umelci vo Frankfurte a v Bruseli asi potrebujú kľúčovú službu. Som presvedčený, že stále v nejakej zasadačke sedí elita, avšak zlomil sa im kľúčik vo dverách a nemôžu prísť oznámiť svetu ich geniálny scenár záchrany, ktorý konečne presvedčí investorov. Tiež máte z toho taký pocit? Že každá krajina prispieva do „eurorozpočtu“ nekresťanskými peniazmi na poslancov, asistentov poslancov, úradníkov, asistentov úradníkov a…  a efekt je nulový?
Štandardné vyrovnanie obchodu s cennými papiermi je T+3, t. j. 3 pracovné dni odo dňa zobchodovania. Prečo to spomínam? Pretože si myslím, že všetky autority, ktorých náplň sa aspoň trochu prelína s riešením európskych menových a finančných otázok, by mali svoju náplň realizovať v termíne T-3, t. j. 3 týždne, 3 mesiace a ideálne 3 roky pred vznikom problému. Realita je taká, že zrejme sú to všetko milovníci plusových hodnôt a všetko sa (ne)rieši až následne.
Aby som nebol taký Klauso-skeptik, tak skúsim len tak od boku dať nejakú myšlienku. Keď už všetky nápady zlyhávajú, keď už sa pristupuje k realizovaniu určitých krokov až x mesiacov po tom, čo trh s nejakým nápadom príde (a dovtedy ten nápad Európska centrálna banka tvrdošijne odmieta), tak mi napadá nasledovné. Každá krajina si zatiaľ navrhuje a schvaľuje rozpočet sama. Doteraz v podstate autonómne od pozornosti finančných trhov. Teraz je opak pravda. Sú krajiny ako Taliansko, ktoré majú primárny prebytok, čiže bez započítania dlhovej služby (úrokov) majú príjmy väčšie než výdavky. Potom sú krajiny (a sú vo väčšine) ako aj Slovensko, ktoré sú už v primárnom deficite. Ešte pred započítaním úrokov na dlh je ich hospodárenie v schodku. Tým druhým (rozšafným) aj pri miernom raste HDP verejný dlh narastá. Tí prví pri miernom a v extrémnom prípade až pri skoro nulovom raste s verejným dlhom prešľapujú na mieste (napr. Taliansko má už desaťročia dlh na úrovni 100 – 120 % z HDP). Takému Taliansku teda na základe uvedeného extrémne záleží na výške úrokovej sadzby, ktorou sa úročí ich dlh. Preto mi napadlo, že: Ak má platiť myšlienka celistvosti Európskej menovej únie, tak treba pomôcť všetkým krajinám. Miera pomoci by záležala na tom, ako sa jednotlivé krajiny snažia. Ak by mala krajina výrazný primárny prebytok, tak by dostávala pôžičku (a je mi jedno od koho) za 1%. Ak by mala primárne hospodárenie na úrovni NULA, tak by výška úrokovej sadzby bola 3 %. Ak by mala krajina primárny deficit na úrovni stanoveného maxima, tak by bol úrok vo výške 5 %. Zjednodušene, financovanie by bolo v pásme 1 – 5 %. Ja nehovorím, že to je spravodlivé. Ale nakoniec to k tomu smeruje. Ak krajiny vyhlasujú, že financovanie dlhu za 6 % je pre krajinu neúnosné, tak ten strop 5 % je podľa mňa akceptovateľný. Ten, kto sa snaží (má primárny prebytok), by bol „odmenený“ sadzbou 1 %. A že to nejde? Prečo? Pretože by sa musela zmeniť Lisabonská zmluva, maastrichtské kritériá a stovky iných doktrín? No a? Nech sa zmenia. Aj v zrýchlenom legislatívnom konaní . Však sa vymýšľali v úplne iných časoch. Pružnosť. Kreativita. Tieto atribúty chýbajú prezidentom, predsedom vlád, ministrom financií, guvernérom, komisárom, poradcom.
Mimochodom, tiež pracujete vo firme, ktorá musí mať takmer ku všetkému plán B, havarijný plán alebo podobnú záložnú alternatívu? Škoda, že vo Frankfurte, v Bruseli, Štrasburgu a iných EUROveľkomestách takú povinnosť nemajú. Európska únia a jej dcéra (menová únia) bola nastavená na jednokoľajku do ružovej, bezproblémovej budúcnosti.

Pokračuj v čitaní

Žiadne nálepky

Keď výnosy sledovaných 10-ročných dlhopisov vystúpili v istom momente nad 8 %, médiá zaplavili čitateľov blížiacim sa skorým krachom Talianska a rýchlym rozpadom eurozóny. Je evidentné, že sa Európa a zvlášť eurozóna zmietajú v problémoch, treba si však uchovať nad vecou nadhľad.

Veľkosť rozruchu okolo Talianska je oprávnene daná postavením Talianska v európskej a vo svetovej ekonomike. Krajina je členom zoskupení G7 a G20. Je jedenástou najväčšou ekonomikou sveta s podielom na svetovom HDP na úrovni približne troch percent. V roku 1952 sa stala spolu so západným Nemeckom, s Francúzskom a Beneluxom zakladajúcou krajinou terajšej Európskej únie (ostatné krajiny PIIGS vstupovali v rozmedzí rokov 1973 až 1986). Krajina vstupovala v prvej fáze do eurozóny a jej HDP tvorí šestinu HDP eurozóny. Je jeden z najväčších čistých prispievateľov do EÚ fondov. Prípadný bankrot Talianska by znamenal buď rozpad eurozóny, alebo rýchlu fiškálnu úniu.

Taliansko je však solventné. Napriek slabému rastu a zlej štruktúre verejných výdavkov (vysoký podiel starej populácie a transfery na juh) dosahuje dlhodobo primárny prebytok (má kladný výsledok bežného hospodárenia bez nákladov na financovanie verejného dlhu). Minimálne od roku 1992 bolo v každom roku primárne hospodárenie Talianska v porovnaní s eurozónou lepšie. Primárne schodky dosiahla krajina len v rokoch 2009 a 2010, ale ich hodnoty boli veľmi malé: 0,8 %  HDP v roku 2009 a 0,1 % HDP v roku 2010. Priemerne eurozóna dosiahla v týchto rokoch primárne schodky na úrovni  3,5 % HDP a 3,4 % HDP. Taliansky primárny deficit bol v roku 2009 štvrtý najnižší a v roku 2010 druhý najnižší zo všetkých krajín eurozóny. Taliansko v tomto parametri v oboch rokoch prekonalo s veľkou rezervou nielen ostatné krajiny PIIGS, ale s výnimkou Nemecka a Luxemburska v roku 2009 všetky krajiny, ktoré považujeme za bezpečné (Nemecko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, Rakúsko, Fínsko). Podľa najčerstvejšej, konzervatívnej prognózy Európskej komisie by Taliansko už v roku 2011 – ako jediné zo štyroch krajín eurozóny – malo dosiahnuť primárny prebytok.

Okrem toho Taliansko nemá žiadnu významnú makroekonomickú nerovnováhu ani na trhu nehnuteľností, ani v bankovom sektore. Sever krajiny je výrazne priemyselnou oblasťou, Taliansko je konkurencieschopné vo viacerých oblastiach. Perifériou v ponímaní PIIGS zďaleka nie je celé Taliansko, ale len jeho južná časť.

Problémom Talianska je „len“ nadmerný verejný dlh, ktorý z roka na rok pred sebou tlačí. Za posledných 10 rokov do príchodu krízy sa dlh stabilizoval na 100 – 105 %, počas krízy sa vyšplhal na 120 % HDP. Úrokové platby dosahovali za posledných 10 rokov približne 5 % HDP, aj počas krízy (nákladovosť na jednotku dlhu sa znížila). Celú eurozónu „stál“ jej dlh za posledných 10 rokov približne 3 % ročne. Nákladovosť dlhu je v Taliansku vyššia, čo pri nízkom nominálnom hospodárskom raste dáva významný rozdiel. Aktuálne vyššie požadované výnosy by nemali dlh výrazne predražovať, aj keby pretrvali. Krajina má totiž relatívne vysokú priemernú splatnosť svojho dlhu, až 7 rokov. To znamená, že ak by súčasné vysoké požadované výnosy pretrvali, úplne by sa v dlhu odrazili až o 7 rokov. 

Nateraz teda vysoké požadované výnosy solventnosť krajiny neovplyvňujú, avšak zhoršujú likviditu krajiny, zvyšujú napätie na trhu a prinášajú paniku. Na upokojenie trh potrebuje prijatie okamžitých reforiem, čo sa nateraz, pod tlakom trhu, javí ako pravdepodobné. To by malo odštartovať pomalé znižovanie výnosov. Prípadné výkyvy by mala korigovať ECB nákupmi talianskych dlhopisov v akomkoľvek potrebnom objeme. Vysoká inflácia z nákupu dlhopisov podľa nášho názoru nateraz nehrozí (bližšie sme sa tejto téme venovali v jednom z predchádzajúcich komentárov).

Taliansko má teda jasnú pozitívnu perspektívu svoj verejný rozpočet stabilizovať. Potrebuje prijatie urýchlených reforiem, aj keď je naivné očakávať okamžitý účinok. A potrebuje aj udržať aspoň mierny hospodársky rast. 

Silný tlak prichádza aj z ostatných krajín. Verejný dlh Talianska dosahuje takmer 2 bil. eur, z toho približne polovica je držaná v zahraničí. Krajina drží Európu v pasci a aktuálne špekulácie o okresaní eurozóny na Nemecko, Francúzsko, Benelux, Rakúsko a Fínsko považujeme len za nátlak na urýchlené prijatie reforiem v Taliansku, nie za pravdepodobný scenár. Najmä ak súčasťou novej eurozóny by malo byť aj Francúzsko s jeho rýchlo rastúcim verejným dlhom – ktorý by sa mohol už o niekoľko rokov veľmi priblížiť k talianskemu – a s nadmerným a problematickým bankovým sektorom. Aj samotné Nemecko môže mať v budúcnosti pre svoju zlú demografiu pri stagnujúcom zahraničnom dopyte problémy.

A napokon, pri očakávanom spomalení hospodárskeho rastu v Európe sa krajiny eurozóny opätovne presvedčia o tom, že „sú si blízke“.

Taliansko je na rozdiel od Grécka systémová krajina eurozóny a bankrot si nezaslúži. Potrebuje len čas. Ak ho nepremrhá, situácia v krajine sa upokojí.
V blízkej budúcnosti sa bude v talianskom parlamente hlasovať o balíčku reforiem a o novej vláde.

Pokračuj v čitaní

Žiadne nálepky

Túto otázku často počúvam pri prvých stretnutiach s potenciálnymi klientmi banky, ktorí za názvom Privatbanka a za službou Privátne bankovníctvo vidia niečo, čo sa zdá príliš vzdialené, luxusné, určené len „horným 10 000“, nedosiahnuteľné, a vnímajú túto službu ako niečo, čo im neprináleží.
Dokonca nikdy ani neuvažovali o tom, že by služby takejto banky, ktorá ponúka privátne bankovníctvo, využívali.
Schopnosť rozumne nakladať a manažovať svoj rodinný majetok považujú za samozrejmosť, tak ako pravidelne alebo menej pravidelne tráviť čas v pobočke niektorej z bánk a byť jedným z množstva zákazníkov, ktorí si počas otváracích hodín filiálky podávajú kľučky.
Mať telefónne číslo svojho lekára, poistného poradcu, daňového poradcu, realitného makléra vo svojom mobilnom telefóne je už bežné, ale mať svojho privátneho bankára?
Z rozhovorov s potenciálnymi klientmi je viac-menej zrejmé, že ich majetok je približne v tejto štruktúre: Rodinný dom (resp. byt), byt na prenájom (resp. pozemok ako investícia, víkendová chalupa), dve osobné autá a finančný majetok v banke. Popritom majú obvykle ešte svoju prácu, ktorá generuje prostriedky na bežný život a aj na istý nadštandard (dovolenky, umenie, šperky a pod.). Úvery sú málokedy  aktuálnou témou. Na účte v banke majú finančný majetok v nie presne definovanom objeme, ktorý považujú za pohotovostný a pre privátne bankovníctvo nezaujímavý.
Položila som si otázku: 
Ak si klient ponechá na účte v banke „len časť“ svojho majetku, lebo zvyšok postupne investoval do nehnuteľného a hnuteľného majetku, čiže rozumne rozložil svoj majetok tak, aby sa zabezpečil do budúcnosti aj pre prípady nepredvídaných životných udalostí, mohol by sa zaujímať o privátne bankovníctvo? Odpoveď je – mal by.
Čo tým môže získať?
Môže presunúť manažovanie svojich voľných prostriedkov na bankovú inštitúciu, ktorá hľadá preňho v danom čase najvhodnejšiu alternatívu ako si rozložiť prostriedky medzi okamžite likvidné na bežnom účte a tie, ktoré by mohli byť ešte viazané a môžu priniesť aj výnosovú prémiu.
Môže mať svojho privátneho bankára, tak ako má svojho lekára, poistného poradcu, daňového poradcu a pod., ktorý je tu preňho, ak má nejaký problém, a nemusí to byť problém len z oblasti financií.
Môže si byť istý, že privátny bankár nemá úradné hodiny vyvesené na dverách, na ktoré by márne klopal po ich skončení. Niekto by oponoval, že môže predsa zavolať na call centrum… ale to neprestal byť jedným z množstva zákazníkov, ktorí si počas otváracích hodín filiálok podávajú kľučky.

Odpoveď na otázku v nadpise teda je: Ste, len si to pripustite.

Pokračuj v čitaní

Žiadne nálepky

Akcie stále predstavujú jednu z najlikvidnejších foriem investovania. Verejne obchodované tituly sa na tradičných burzách obchodujú v obrovských objemoch. Prirodzene, v prípade tejto likvidity hovoríme o znovunadobudnutí hotovosti, nie realizácii investície s očakávaným výnosom. Je zrejmé, že akcie patria v rámci tradičných investičných nástrojov k tým najdynamickejším. Predpokladať ich vývoj v krátkodobom horizonte je problematické, pričom množstvo faktorov, ktoré ju ovplyvnia, vie prekvapiť aj skúsených investorov. A práve tento prvok dynamiky spôsobuje, že tieto formy investícií si vyžadujú vysokú mieru každodennej pozornosti. Práve z tohto dôvodu tento typ investícií umiestňujeme prednostne do aktívne riadených portfólií.

Ambíciou Privatbanky, a. s., pri riadení klientskych aktív nie je profit z krátkodobej špekulácie.
Prevažná väčšina týchto investícií je spojená s nadmerným špecifickým rizikom. S ohľadom na hodnoty, ktoré spravujeme, sa venujeme skúmaniu možných trendov na kapitálovom trhu. Podľa toho aj volíme cenné papiere, ktoré sa v portfóliách potom objavujú. Otvorená architektúra (t. j. aktívna otvorenosť produktom tretích strán), ktorú Privatbanka, a. s., preferuje, ponúka týmto typom cenných papierov široké pole pôsobnosti. Naše portfóliá nemusia byť viazané na produkty vlastnej skupiny, naopak, môžeme aktívne vyhľadávať to najlepšie, čo trh ponúka. Najčastejšie CP, reprezentujúce dynamickú zložku v našich portfóliách, sú:
- Akcie, ETF , Indexové certifikáty
- Diskontné certifikáty (DC)
- Bonusové certifikáty

V porovnaní s inými správcami dávame výrazne väčší priestor diverzifikovaným riešeniam, ktoré majú za podkladové aktíva celé indexy, resp. uprednostňujeme investovanie s vyššou mierou stability a istým bezpečnostným vankúšom. Ak chceme ísť do akcií priamo, volíme ETF, ktoré sú síce pasívne riadené, ale prvok aktívnej správy je zapracovaný priamo v portfóliu riadenom Privatbankou, a. s.

Pokračuj v čitaní

Žiadne nálepky