… a predsa je to iné. Nie, nemyslím teraz Noru Mojsejovú, ktorá sa po Zuzane Martinákovej a Anne Belousovovej postavila ako ďalšia žena do vedenia politickej strany. Mám na mysli pána Draghiho. Guvernéra Európskej centrálnej banky. A jeho porovnaie s exguvernérom – pánom Trichetom. Hoci eurozóna ešte stále balansuje na hrane recesie (dokonca aj rozpadu), nemožno poprieť jednu dôležitú vec. Na finančných trhoch je pozitívna nálada. Tá sa nedá kúpiť. Nevravím, že je plne zaslúžená, ale užívajme si tento stav. Prečo akcie bánk rastú už niekoľko dní a pripisujú si aj desiatky percent? Prečo trh dokáže bez mihnutia oka zvládnuť aj zníženia ratingu pre 9 krajín eurozóny vrátane nedotknuteľného Francúzska? Prečo nerastú kreditné spready na štátne a korporátne dlhopisy, keď agentúra z veľkej trojky (Fitch) vyriekne predpoveď, že Grécko v priebehu roka určite zbankrotuje? Pretože Draghi. Lepšie povedané, menová politika ECB. Ja nevravím, že jej následkom sa krajinám zníži dlh a vráti sa finančná vedomosť ruka v ruke so zodpovednosťou. To nie. Ale to ani nie je úloha ECB. Ona má vytvoriť iba predpoklad či vhodné prostredie alebo klímu. Vyberte si čokoľvek z toho.  Pamätáte si júlové (v poradí druhé v r. 2011) zvyšovanie úrokových sadzieb na 1,5 %? Pretože rástla inflácia. Tak sme si to vypočuli na tlačových konferenciách pána Tricheta. Stovky analytikov a makroekonómov si ťukali na čelo, keď sa pozerali do svojich tabuliek a nič okrem nákladovej inflácie, ktorá bola ťahaná všetkým možným, len nie dopytom, tam nevideli. Paradoxne sme v auguste ešte pod taktovkou p. Tricheta boli svedkom toho, ako centrálna banka ponechávala úrokové sadzby na najvyššej hodnote v roku (1,5 %) a zároveň tá istá centrálna banka začala odkupovaním talianskych a španielskych štátnych dlhopisov bojovať za zníženie ich výnosov. A nedarilo sa jej. Až… až kým neprišiel nový guvernér. Pán Draghi. Nemá za sebou ani 100 dní pobytu v úrade a už nížil sadzby 2-krát a hlavne prišiel s takou očakávanou bazukou na finančné trhy. Áno. Trhy zaplavil likviditou. Nie jednodňovou, nie týždňovou. Trojročnou!! Na rozdiel od podobného poskytovania likvidity v r. 2009 si centrálna banka bola vedomá, že komerčné banky ich ťažko použijú na zvýšenie objemu úverov pre klientov bánk, ktorí by tak naštartovali spotrebu (vraj alfu a omegu rastu ekonomík). ECB určite vedela, že banky túto likviditu použujú na skupovanie štátneho dlhu. Že o čom hovorím? No o tom, že banky vyzbrojené touto požičanou likviditou v objeme cez 500 miliárd eur sa vrhli celkom lokálpatrioticky na dlhopisy a pokladničné poukážky svojej krajiny. Následkom toho sme svedkom, že Taliansko dokáže upísať lacnejšie svoje aukcie štátnych dlhopisov alebo pokladničných poukážok. Nie o zopár desatín percenta. Rovno o 60 % lepšie (zo 6 % klesli na 2,74 %)!! Dobré, nie? Španielska Banco Santander si požičia (oproti dlhopisom) 500 mil. eur a za ne si kúpi ročné, dvojročné a trojročné dlhopisy Španielska. Výnosy klesnú o polovicu. Rovnako to urobí ďalších 10 španielskych bánk. Aj slovenskej agentúre pre riadenie dlhu sa lepšie dýcha, keď sa jej podarí upísať (nad očakávanie) objem pri aukcii dlhopisov a nemusí sa strachovať, či sa niekto na tej aukcii vôbec zúčastní. A prečo je to všetko také dobré? Pretože ak sa štáty budú lacno financovať (a nastavia si rozumný pomer medzi šetrením a podporou rastu), tak sa začnú znižovať ich dlhy. A keď sa začnú znižovať dlhy, tak sa popri zvýšených ratingoch začnú na trh vracať investori. Prítomnosť veriacich investorov je balzam na fungovanie. Všetkého, no najmä finančných trhov. Tie majú veľkú moc. V oboch smeroch. Má to však jedno veľké LEN. LEN tie krajiny nesmú túto šancu a pozitívnu náladu na trhoch premrhať. Napríklad tým, že sa exekutíve bude na chvíľu lepšie dýchať a ona vo svojom úsilí poľaví. Tu pridá na platoch verejnej správe, tu sa zavďačí dôchodcom alebo rozbehne PPP projekty, ktoré sa,,neviem, akým zázrakom, nerátajú do zadlženia. Potom už zrejme nikto neuverí v záchranu.

Pokračuj v čitaní

Žiadne nálepky

V októbri 2011 sa lídri EÚ dohodli s Gréckom na odpustení 50 % dlhu vlastnených súkromnými veriteľmi, a teda 103 mld. z celkového súkromného dlhu 206 mld. eur. Túto sumu predbežne schválila väčšina veriteľov, podrobnosti sa mali dohodnúť neskôr. Veritelia si na rokovania s Gréckom vytvorili vlastnú komisiu, ktorá má tieto detaily dohodnúť v priebehu januára t. r., inak Grécko nedostane ďalšiu tranžu finančnej pomoci a v marci neriadene zbankrotuje.

Hoci sa vynorili špekulácie o požiadavke gréckej strany o odpustení až 75 % dlhu, zatiaľ to vyzerá, že sa rokuje len o samotných podmienkach už dohodnutej sumy. Konkrétne o  tom, akú časť Grécko vyplatí v hotovosti a akú v nových dlhopisoch a ďalej o parametroch nových dlhopisov (výnos a splatnosť). Dohoda má pomôcť znížiť verejný dlh zo súčasných asi 170 – 180 % HDP na 120 % HDP v roku 2020 a ukončiť špekulácie o udržateľnosti gréckeho verejného dlhu. Podľa nášho názoru je to len iluzórne.

Samotné stanovenie samotnej cieľovej úrovne v takom dlhom horizonte má pri množstve rôznych premenných len deklaratórny význam. Inšpiráciou bol pravdepodobne aktuálny dlh Talianska, kľúčovej krajiny eurozóny. Lídri EÚ tak možno chceli trhom naznačiť, že túto úroveň považujú za udržateľnú (v prípade Talianska – ak sa zníži nákladovosť dlhu – ju považujeme za udržateľnú aj my).

Pri gréckom verejnom dlhu na HDP však nejde len o vývoj samotného dlhu, ale aj o vývoj HDP. V roku 2010 nominálny grécky HDP dosahoval podľa údajov európskeho štatistického úradu 20 100 eur na obyvateľa. Štrukturálne podobné, ale menej zadlžené Portugalsko 16 200 eur a napríklad ešte menej zadlžené a štrukturálne možno lepšie Slovensko len 12 100 eur. Iné porovnanie – pri HDP na obyvateľa v parite kúpnej sily meny (v podstate pri zohľadnení cenovej hladiny) Grécko dosahovalo v roku 2010 90 % HDP celej EÚ, výrazne priemyselnejšie Taliansko 101 %, Portugalsko 80 % a Slovensko  74 %.

Grécky HDP je nadhodnotený, a aby sa ekonomika dostala do rovnováhy, musí klesnúť. Jednoducho, Grécko musí schudobnieť na úroveň primeranú stavu jeho ekonomiky.  Samozrejme, odhadnúť túto úroveň je komplikované, ale snáď by to malo byť menej ako štrukturálne podobné Portugalsko (ktoré má však vyrovnanejšie verejné financie, na druhej strane vyšší súkromný dlh) a snáď len o niečo viac ako susedné Turecko. Pravdepodobne by mal byť HDP na obyvateľa nižší aj v porovnaní so slovenským.

A teda grécky HDP by sa mal znížiť minimálne o tretinu až o polovicu. Napriek aktuálne rokovanému odpusteniu časti dlhu by tak podiel verejného dlhu na HDP poľahky presiahol 200 % HDP. Krajina by tak potrebovala vyššie odpustenie dlhu. Alebo vyššie odkupy prostredníctvom ECB či masívnejšiu privatizáciu.

To by však riešilo len minulosť. Následne by krajina musela dostať svoje bežné hospodárenie do rovnováhy (mať vyrovnanú primárnu bilanciu) a až následne by sa mohla vydať na opatrnú cestu rovnovážneho zvyšovania HDP. Za podmienky, že uskutoční hlboké štrukturálne reformy – zjednoduší podnikanie, zlepší vymožiteľnosť práva, zredukuje aparát verejnej správy a pod. A ešte lepšie – „zlepší“ konkurencieschopnosť gréckej populácie, jej podnikavosť, patentovú vynaliezavosť a pod. Či je toto vôbec pravdepodobné, dáva tušiť napríklad rozdiel medzi radikálnymi krokmi Lotyšska na nastolenie rovnováhy v roku 2009 a „trpkým ničnerobením“ Grécka za posledné roky. V každom prípade ide o beh na veľmi dlhú trať.

Vystúpenie krajiny z eurozóny a následná devalvácia by znamenali aj relatívne priaznivý krátkodobý impulz (časť drahého importu by nahradila domáca produkcia a export vrátane cestovného ruchu by bol medzinárodne atraktívnejší). Na druhej strane by zahraničné záväzky zdraželi, bankový sektor by sa zrútil a nerovnováha medzi domácou produkciou a domácim dopytom by nejaký čas pretrvala. Krajina by tak či tak musela schudobnieť a nastoliť kroky na dosiahnutie rovnováhy. Pri zotrvaní Grécka v eurozóne je aj vyššia pravdepodobnosť externej pomoci (aj v podobe nastolenia štrukturálnych pravidiel zvonka).

A teda v strategickom záujme Grécka je zotrvanie v eurozóne, pre eurozónu naopak. Krátkodobo by síce nastali turbulencie – zvyšok eurozóny by musel okamžite garantovať svoju celistvosť. Dlhodobo by však bolestivý proces nastoľovania dlhodobej makroekonomickej rovnováhy v Grécku prebiehal mimo eurozóny (a teda aj mimo Slovenska).

Zachovanie statusu quo je možné iba za podmienok, že sa eurozóna zmení na fiškálnu úniu a zjednodušene nemecký pracujúci bude dotovať gréckeho nepracujúceho. Bez účinných štrukturálnych reforiem v Grécku by to bolo pre eurozónu zhubné.

O krátky čas sa dozvieme podrobnosti o podmienkach odpustenia dlhu. Dráma sa však nekončí.

Pokračuj v čitaní

Žiadne nálepky

V súčasnosti je jednou z najčastejšie kladených otázok na privátnych bankárov problematika prežitia eura v podobe, v akej ju dnes poznáme. Je, prirodzene, jasné, že je to jeden zo základných problémov klienta, ktoré treba pri investovaní zobrať do úvahy. V Privatbanke veríme, že euro ako spoločná mena zotrvá, a myslíme si, že nás čaká vyššia miera integrácie, akú sme poznali dosiaľ. V každom prípade je však dobré pri investovaní zohľadniť individuálny pohľad každého klienta aj na túto problematiku. Ako teda zohľadniť mieru rizika zániku eura a ako na tom prípadne aj profitovať?

Vezmime si pohľad investora, ktorý verí, že euro zanikne. Existuje veľa alternatív, ako sa z eura dostať. Jedni propagujú investíciu do zlata (ideálne do fyzického), ďalší nákup švajčiarskych frankov alebo nórskej koruny… Problémom tohto riešenia je vysoká volatilita napríklad komodít a na druhej strane aj nízke úročenie samotných podkladných aktív.

Jedným z možných riešení je nákup nemeckých vládnych dlhopisov. V prípade, ak by došlo k rozpadu eurozóny a zániku eura ako takého, dá sa očakávať, že v prvých týždňoch budúca nemecká marka aspoň na nejaký čas posilní voči budúcej slovenskej korune. To môže dať priestor na predaj nakúpených nemeckých vládnych dlhopisov (ktoré v danom čase už budú denominované v novej nemeckej marke) a tento investor zarobí na novovzniknutom kurzovom pohybe.

Ak hovoríme o tom, že chceme ochrániť svoje financie, musíme zákonite počítať s tým, že ochrana nie je zadarmo. Ak by investor kúpil takéto nemecké vládne dlhopisy  a eurozóna by krízu prežila, potom by musel tieto papiere alebo držať do splatnosti (s výnosom pod 1 % p. a. v prípade 5-ročnej splatnosti), alebo ich so stratou predať (upokojenie situácie by mohlo viesť k nárastu výnosov a poklesu ceny uvedených papierov). Táto strata (či už z dôvodu držania nízkoúročených papierov, alebo predaja dlhopisov za nižšiu cenu) potom vyjadruje hodnotu, ktorú investor zaplatí za „poistku“ spojenú s ochranou pred pádom eurozóny.

Z uvedeného je zrejmé, že ani v tejto problematike nejestvuje jednoznačné a všeobjímajúce rýchle riešenie. Jediným riešením je dobre postavené a aktívne spravované portfólio…

Pokračuj v čitaní

Žiadne nálepky